V zákone inšpektorátom práce rozširuje pôsobnosť – mimochodom sú to tie isté inšpektoráty, ktoré Radičová a Kaník zdecimovali tak, že neboli schopné vykonávať svoje základné poslanie – inými slovami pridáva im robotu.

Robotu, ktorú bez dostatočného počtu odborných zamestnancov a materiálno-technického vybavenia nemajú možnosť zvládnuť. A už vôbec nie bez dostatočnej časovej rezervy a potrebných financií. Ibaže peniaze nepridáva ani zamestnancom ani na materiál a techniku. Iba na rovnošaty pre inšpektorov. Že by zase kšeft pre vyvoleného?

No a kde v uvedených novelách myslí na zamestnanca, posúďte sami: Zmierňujú sa sankcie za porušenie právnych predpisov zo strany zamestnávateľa dokonca tak, že život zamestnanca, ktorému vznikol pracovný úraz v dôsledku porušenia týchto predpisov, má cenu nie doteraz platných minimálne 33.000 EUR – niekdajších jeden milión korún – ale minimálne J E D E N  T I S Í C  EUR. Inak povedané život zamestnanca podľa ministra práce Jozefa Mihála má cenu slovom minimálne jeden tisíc EUR. Minister, nielenže likviduje kolektívne vyjednávanie – zákon o kolektívnom vyjednávaní, znižuje ochranu zamestnanca – Zákonník práce , ale vypustil aj pokutu do 100.000 EUR za nedodržanie záväzkov zamestnávateľa , ktoré mu – zamestnávateľovi – vyplývajú z kolektívnych zmlúv. A ministrovo odôvodnenie? Nuž stále to isté. Zníženie administratívneho a finančného zaťaženia zamestnávateľov a podnikateľov. Akoby ešte nestačilo, treba zrušiť aj poskytovanie rekondičných pobytov zamestnancom pracujúcim pri nadmernom hluku.  A dôvod, nuž neúčelnosť. Nie je predsa účelné prenášať finančné zaťaženie na zamestnávateľa. Nuž a koho podnikateľský zámer je napĺňaný?

Nie náhodou ten, ktorý ma podnikateľ a zamestnávateľ? Z uvedených noviel je znova a znova zrejmé, že minister Mihál je služobníkom predovšetkým pre podnikateľov a nie pre všetkých občanov Slovenska. A už vôbec nie pre 2.100.000 zamestnancov.