Vážený pán predsedajúci,

panie poslankyne,

páni poslanci,

Máme pred sebou a to už v druhom  čítaní návrh zákona  skupiny poslancov, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 571/2009 Z. z. o rodičovskom príspevku a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzu a o zmene a doplnení  niektorých zákonov  v znení,  ktorých cieľom,  ako  uviedli  v  dôvodovej správe,   je motivovať   rodičov nájsť  si  prácu,  udržať  si  zamestnanie,  a to  aj  v nižšie  platených funkciách,   pričom  formu  zvolili  zníženie dávky štítnej sociálnej podpory – rodičovského príspevku.

Dovolím si Vám, vážené kolegyne a kolegovia pripomenúť, že účelom dávky štátnej sociálnej podpory je podporiť vzniknutú sociálnu udalosť v rodine , ktorou je v tomto prípade narodenie dieťaťa a potreba  riadnej a celodennej starostlivosti  o toto dieťa do troch rokov  jeho veku bez rozdielu a nie motivácia pracovať.

Predložený návrh je zlý, ba zákerný pretože hodlá trestať rodičov tých detí, ktorí žijú v regiónoch

s  dlhodobo vysokou mierou nezamestnanosti,  pohybujúcou  sa  na  úrovni   20  až  37 % , rodičov, ktorých  jediný príjem je iba v rámci pomoci v hmotnej núdzi a nedosahuje taktiež,  dlhodobo,  sumu životného minima , rodičov detí, ktorí žijú v biede.

Zákernosť tohto návrhu spočíva v tom, že rodičovský príspevok skupina poslancov navrhuje znížiť  o 50 % t.j. v absolútnom  vyjadrení  na  95  Eur/ mesiac, pričom pre účely poskytnutia pomoci v hmotnej núdzi sa má započítavať plná výška teda   190 Eur/ mesiac . Tento zlý  návrh siaha na samú podstatu  života novonarodeného dieťaťa a matky ,  keď im neumožňuje prežiť.  Je totálne necitlivý voči novonarodenému dieťaťu, ktorému nedáva šancu na zdravý vývoj,  na  kvalitnú, dobrú a láskavú opateru rodiča. Jer potrebné uvedomiť si aj to čo rodič dieťaťu do tých troch rokov dáva.

Tento návrh smeruje k jedinému – úspore finančných prostriedkov, na  jednej strane na   tých najslabších na druhej strane tých ktorí by mali byť budúcnosťou tohto národa.

Do roku 2007 dochádzalo na Slovensku k neustálemu poklesu novonarodených detí a  zvýšenie dávok štátnej sociálnej podpory bol tiež jeden zo stimulov, ktorý prispel ku zvýšeniu počtu novonarodených detí. Ide o nasledovné nástroje, ktoré prispievajú k riešeniu nepriaznivého demografického vývoja z hľadiska počtu  narodených detí :

-           Zavedenie príplatku k príspevku pri narodení dieťaťa / celková výška zo 4 790 Sk na 25 000 Sk cca  840 Eur ,

-          nové sociálne dávky pre zárobkovo činných rodičov detí do troch rokov,

-          zvýšenie prídavku na dieťa a zavedenie jeho valorizácie,

-          príplatok k prídavku na dieťa pre nepracujúcich rodičov-poberateľov dôchodkových dávok

ako náhrady za neposkytovaný daňový bonus k prídavku na  nezaopatrené dieťa ,

-          príspevku pri starostlivosti o dieťa,

-          zákon o náhradnom  výživnom / finančná podpora osamelým rodičom s deťmi, náhrada výživného deťom, ktorých výška sirotského dôchodku nedosahovala a nedosahuje ani výšku minimálneho výživného,

ako aj razantného zvýšenia pomoci v hmotnej núdzi či už samotnej dávky pre rodičov s deťmi alebo zavedenie možnosti poskytnutia príspevku na bývanie na jedno miesto ak ho obývajú dve rodiny dvakrát  t. j. každej rodine / napr. mladej rodine s deťmi i starým rodičom ­ dôchodcom/ak prispievali na náklady na bývanie samozrejme za podmienok stanovených zákonom.

Zavedením nových zákonov a to :

-           o príspevku pri starostlivosti o dieťa,

-           o rodičovskom príspevku,

sme umožnili rodičom dobrovoľne sa rozhodnúť do akej miery a ako dlho sa chcú a budú starať o svoje deti, alebo kedy sa rozhodnú ísť pracovať a využijú príspevok pri starostlivosti o dieťa, resp. jednorazový bonus, ktorý zákon o rodičovskom príspevku umožňoval. Okrem uvedenej pomoci mladým  rodinám s deťmi určite pomocou boli aj ďalšie prijaté legislatívne opatrenia ako bolo  rozšírenie okruhu poistencov štátu o poberateľky materského,  úprava započítavania rodičovskej dovolenky pre nárok na dávku v nezamestnanosti a ďalšie opatrenia, ktoré znamenali znižovanie ohrozenosti rodín s deťmi chudobou a to v rôznych sociálnych udalostiach.

Súčasná vládna  koalícia okamžite nástupom do vlády pripravila novelu predmetných zákonov  a znížila rodičovský príspevok  pre matky , ktoré v dôsledku starostlivosti o dieťa prišli o príjem ,  zo sumy 256 Eur na 190 Eur vraj v záujme odstránenia diskriminácie  a zjednotenia sumy  rodičovského príspevku pre všetkých na jednu úroveň. Čiže znížila mesačnú výšku rodičovského príspevku z úrovne minimálnej mzdy /+ odvody do soc. poistenia  platí štát/ t.j. o 66 Eur mesačne a pán minister blahosklonne  zdôrazňoval, že súčasne zvýši pre ostatné matky rodičovský príspevok o cca 26 Eur. Zabudol  však  dámy a páni povedať, že  ide o fiktívne zvýšenia pretože o čo zvýši rodičovský príspevok o to zníži pomoc v hmotnej núdzi, čiže matky  v hmotnej núdzi nedostali nič. Taktiež mu neprekáža skutočnosť , že matky , ktoré prišli o príjem narodením dieťaťa a poberajú materské pre účely, ktorého boli poistené a platili odvody do fondu nemocenského poistenia sú diskriminované tým, že nemajú nárok po dobu poberania materského na rodičovský príspevok – dávku štátnej sociálnej podpory, ktorú ostatné všetky matky bez skúmania príjmu a majetku poberajú odo  dňa narodenia dieťaťa.

A hľa je tu opäť tá istá situácia, matky, ktoré pracovali a boli soc.  poistené budú mať rodičovský príspevok 190 Eur a tie ktoré nepracovali lebo žijú v regióne s dlhodobo vysokou mierou nezamest-

nanosti alebo sú invalidnými občiankami s ťažkým zdravotným postihnutím neschopné práce, budú potrestané a výška ich rodičovského príspevku bude v skutočnosti 95 Eur na mesiac ale pre účely hmotnej núdze sa bude počítať ich fiktívny príjem vo výške 190 Eur a to je zákernosť, diskriminácia , porušovanie ústavných práv to matiek a novonarodených detí!!!!!!!!!!.

Dámy a páni z koalície , Vy ste tu nielen pre podnikateľov a finančné skupiny  ale predovšetkým pre občanov Slovenska a to nielen pred voľbami ale práve počas celého volebného obdobia. To, že ste otrokmi podnikateľov, ale nie tých slušných a dobrých  – Tí Vás nepotrebujú, lebo si uvedomujú hodnotu ľudského  kapitálu a starajú sa oň, ale tých, ktorí sa snažia obchádzať platné právne predpisy a svojich zamestnancov tlačia do role otrokov,  toto ste potvrdili prijatím novely zákonníka práce , a to že Vás ovládajú finančné skupiny potvrdzuje aj ďalšia novela zákona  o starobnom dôchodkovom sporení alias druhý pilier, v rámci ktorého tým istým matkám, ktorým znižujete rodičovský príspevok prispievate na starobu z príjmu 60% z priemernej mzdy v národnom hospodárstve zo štátneho rozpočtu. Tieto peniaze sú vynakladané neefektívne, DSS –finančné inštitúcie si z nich stŕhajú poplatky za vedenie účtu, správu fondu, zhodnotenie majetku a ďalšie skryté poplatky , tieto  peniaze z dlhodobého hľadiska  ich znehodnocujú  ale v mladosti pri príchode ich detí na svet im nedáte najesť!  Taká je Vaša politika vo vzťahu k mladým rodinám s deťmi!

1. II.            čítanie

Vážený pán predsedajúci,
vážené panie poslankyne,
vážení páni poslanci,

Ak som v I. čítaní upozornila na fakt, že úlohou pracovného zákona je garantovať  zamestnancovi ochranu v zmysle dôstojnej práce, ochrany života a zdravia,  uspokojivých pracovných podmienok, férového odmeňovania za prácu a zladenia osobného a pracovného života, nebolo to náhodou, pretože – ako sa zdá – tak vážený predkladateľ ako aj viacerí koaliční poslanci  dodnes nechápu túto základnú úlohu pracovného práva a mylne sa domnievajú, že do Zákonníka práce možno dať čokoľvek, čo si zmyslia alebo čo im nadiktujú ich sponzori. Preto  predloha novely zákonníka, ale aj viaceré pozmeňovacie návrhy prednesené či už tu alebo vo výboroch, znamenajú značne  nesystémový zásah do pracovného zákonodarstva. Predsa nemôžeme ignorovať  základné  princípy, na ktorých je pracovné zákonodarstvo vybudované!

Sme  členským štátom Európskej únie a Medzinárodnej organizácie práce:  nemôžeme ignorovať elementárne princípy európskej právnej a sociálnej kultúry. V prvom čítaní som sa dosť podrobne o nich zmienila. Je naozaj na škodu veci, že niektorých kolegov tieto princípy vôbec nezaujímajú. Je na škodu veci, že ste túto novelu predložili napriek zásadnému nesúhlasu sociálnych partnerov, čo pokladám za hrubé ignorantstvo voči nim. Nik nie je spokojný s vládnou predlohou – okrem samotného pána ministra Mihála. Nič nové: ako obvykle.

Keďže sme v druhom čítaní, pozrime sa podrobnejšie na jednotlivé novelizačné body, s ktoré budú znamenať zásadný obrat k zhoršeniu postavenia zamestnanca a  výrazné zníženie jeho sociálnej ochrany.

1.  Dokladom toho, že predkladateľ vôbec nepochopil úlohy jednotlivých aktérov práce – to jest úlohu a zodpovednosť zamestnávateľa a úlohu a zodpovednosť zamestnanca v pracovnom procese – je okrem iného najmä to, že je tu evidentná snaha preniesť podnikateľské riziko na zamestnanca. No páni poslanci: toto je absolútne pomýlená a  zvrhlá cesta. Predsa to musí byť len a len zamestnávateľ ako vlastník výrobných prostriedkov a zadávateľ a organizátor prác, ktorý musí na seba vziať riziko podnikania. Nemôže ho bohapusto preniesť na zamestnanca, ktorý pracuje podľa pokynov a  ktorý nemôže toto riziko  eliminovať.

2.  Absolútne nehorázny je návrh, aby v kolektívnej zmluve mohli byť dojednané aj horšie podmienky, ako sú stanovené normami Zákonníka práce. Tak ja sa teda pýtam: čo podľa vás, pán minister Mihál, má garantovať Zákonník práce zamestnancom? Pre koho a komu má slúžiť takýto Zákonník, ak chcete z neho urobiť trhací kalendár? Dokonca Medzinárodný úrad práce vo svojom stanovisku, na ktoré ste sa odvolávali a klamali ste, že vám novelu odobril, poukazuje na to, že v niektorých paragrafoch treba zabezpečiť, aby nedošlo  k ich mylnému chápaniu v tom zmysle, že zákon obmedzuje vyjednávacie strany vyjednávať len pri rozhodnutí k horšiemu.

3.  Ak farizejsky zavádzate a nepravdivo tvrdíte, že novela musí byť preto, aby sa mohli vytvárať nové pracovné miesta, prečo potom umožňujete zamestnávateľovi také ľahké prepúšťanie? Dokonca dávate možnosť krátko po prepustení zamestnanca z dôvodu zrušenia jeho miesta prijať už po mesiaci nového zamestnanca!  Páni: čo sú to za organizačné zmeny, ktoré majú trvanie jeden mesiac? Nie je náhodou pravým zámerom bezproblémovo poprepúšťať zamestnancov nepohodlných napríklad aj z politických dôvodov a nahradiť ich príslušníkmi a sympatizantmi vašich politických strán, ako sa to deje už rok napríklad naprieč celým rezortom práce, sociálnych vecí a rodiny? A zasa len odcitujem zo stanoviska Medzinárodného úradu práce, ktorý poukazuje na to, že takéto praktiky nie sú v poriadku: citujem:

“§ 61 – Výpoveď: paragraf 61 odsek 3  stanovuje, že zamestnávatelia nesmú prijať nových zamestnancov na pozíciu, ktorá bola zrušená počas obdobia 2 mesiacov. Toto ustanovenie ale nepredvída to, aby takéto opätovne otvorené pozície boli najskôr ponúknuté prepusteným pracujúcim. S ohľadom na takúto prioritu opätovného zamestnania chce Úrad upozorniť vládu na smernicu medzinárodných pracovných štandardoch, ktorá sa nachádza v Článku 24 Odporúčania ohľadom ukončenia pracovného pomeru (č.166), ktorá stanovuje že: 

“(1) Pracujúci, ktorých pracovný pomer bol ukončený z ekonomických, technologických, štrukturálnych alebo podobných dôvodov, by mali dostať určitú prioritu opätovného zamestnania v prípade, ak bude zamestnávateľ opäť prijímať pracujúcich s podobnou kvalifikáciou počas určitého obdobia od ich odchodu, ak vyjadria záujem o opätovné zamestnanie.

(2) Takáto priorita opätovného zamestnania môže byť obmedzená na určité obdobie. (…)“

Ako tvrdí Komisia odborníkov na aplikáciu dohovorov a odporúčaní MOP (ILO) (CEACR), zámer tohto ustanovenia bol garantovať spravodlivosť a určitý stupeň priority pre zamestnancov, ktorých zamestnanie bolo ukončené počas špecifického predošlého obdobia.1 Podľa odporúčania by mohla byť priorita opätovného zamestnania implementovaná zákonom alebo kolektívnymi zmluvami. Bola by obmedzená vo svojom trvaní a aplikovateľná len v prípade, ak by bola žiadaná porovnateľná kvalifikácia a v prípade, ak by pracujúci vyjadril záujem o opätovné zamestnanie.   Presnejšie povedané, by takáto priorita mala byť poskytnutá zástupcom pracujúcich v prípade zníženia pracovnej sily s výhľadom zabezpečenia účinnej ochrany (Článok 6 (f) Odporúčania zástupcov pracujúcich (č. 143)…Úrad si želá tiež upriamiť pozornosť vlády na skutočnosť, že v mnohých krajinách, kde sa plánuje rozviazanie pracovných pomerov, rokovania a kolektívne vyjednávanie hrajú podstatnú rolu pri ochraňovaní zamestnania tam, kde hrozí hromadné rozviazanie pracovných pomerov. Za predpokladu, že vláda chce podporiť kolektívne vyjednávanie, navrhujeme premyslieť pridanie posledného odseku, ktorý by obsahoval možnosť vyjednávania strán o záležitostiach týkajúcich sa reštrukturalizácie spoločnosti a ochrany zamestnania.”.

 Koniec citátu.

4.  Neprijateľné je tiež ustanovenie § 63 nového odseku 3, v ktorom dokonca navrhujete, aby sa v kolektívnej zmluve mohli dohodnúť podmienky realizácie výpovede. Takéto koncipovanie Zákonníka práce je veľmi nebezpečné a pre zamestnanca škodlivé o to viac, ak si uvedomíme, že v iných ustanoveniach oslabujete pozíciu odborov, že chcete nahrádzať záväzné kolektívne zmluvy akýmisi nezáväznými dohodami so zamestnaneckou radou, ktoré  majú nulovú právnu účinnosť. Všetky otázky súvisiace s výpoveďou majú byť predsa stanovené kogentnými normami, a nie dávať ich na dohodu.

5.  No akoby to všetko ešte bolo málo, korunu arogantnosti nasadzujete na Zákonník práce návrhom v § 79 ods. 2, podľa ktorého ak aj dal zamestnávateľ zamestnancovi neplatnú výpoveď, nemusí mu vyplatiť náhradu mzdy za čas presahujúci 9 mesiacov a u malých firiem za čas presahujúci 6 mesiacov. Podčiarknuté: ak teda zamestnávateľ poruší už aj tak tento benevolentný zákon a svojvoľne zamestnanca prepustí, nebude mu – po novom – musieť zaplatiť ani len náhradu mzdy! Týmto ste dali zamestanávateľom zelenúna porušovanie zákona.

6.  No to všetko ešte stále nestačí, aby sa náhodou prepustený zamestanec nezamestanal vo svojom odbore u iného zamestanávateľa, poisťujete sa a zavádzate v § 83a inštitút obmedzenia zárobkovej činnosti po skončení pracovného pomeru. To si naozaj myslíte, pán minister, že za súčasnej situácie na trhu práce má možnosť uchádzač o zamestanie neprijať pri prijímaní do zamestania podmienky, ktoré mu zamestnávaeľ nadiktuje a že naozaj má zamestanec možnosť odmietnuť záväzok  nezamestať sa po skončení pracovného pomeru vo svojom odbore u iného zamestanávateľa?

7.  No vy nielenže zavádzate ľahké prepúšťanie z práce, ale ešte odnímate prepusteným aj právo na odstupné, keď rušíte možnosť súbehu odstupného a výpovednej doby.  Toto je v zjavnom rozpore s Dohovorom Medzinárodnej organizácie práce o skončení zamestnania z podnetu zamestnávateľa  č. 158 z roku 1982, ktorým je SR viazaná. Výpovedná doba a odstupné predstavujú v pracovnom práve dva rôzne právne inštitúty s rozdielnym obsahom a funkciou, ktoré nemožno účelovo spájať či zamieňať. Toto rozlíšenie vyplýva priamo z citovaného  dohovoru Zatiaľ čo inštitút výpovednej doby je upravený v oddiele D (čl. 11) pod názvom  „Výpovedná doba“, inštitút odstupného je upravený spolu s dávkami v nezamestnanosti v inom oddiele E (čl. 12) pod názvom „Odstupné a iná ochrana príjmu“. Zatiaľ čo oddiel D v čl. 11 garantuje  pracovníkovi, ktorého zamestnanie sa má skončiť, právo na primeranú výpovednú dobu alebo na bližšie nešpecifikovanú  náhradu škody namiesto nej,  oddiel E v čl. 12 výslovne uvádza právo na odstupné, ktoré môže však byť nahradené dávkami zo sociálneho poistenia v nezamestnanosti, resp. môže byť aj kombinácia oboch. Z uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že výpovedná doba nemôže byť alternovaná s odstupným, či dávkami v nezamestnanosti a že zamestnanec má pre prípad  výpovede vyplývajúcej z dôvodov na strane zamestnávateľa právo na súbeh oboch  právnych  inštitútov.  Uvedené riešenie   v medzinárodnom zákonodarstve  (rovnako ako aj v platnej   právnej úprave SR)   nie je náhodné, ale vyplýva z nezameniteľných  funkcií inštitútov výpovednej doby a odstupného. Funkcia inštitútu výpovednej doby spočíva predovšetkým v    poskytnutí    zamestnancovi    primeranej doby na vyhľadanie nového zamestnania,  dokončenia prác,   na ktorých zamestnanec pracuje a v  poskytnutí  primeranej doby, v ktorej zamestnávateľ nájde náhradu   za odchádzajúceho zamestnanca. Tento inštitút pôsobí    ochranársky  tak  voči zamestnancovi ako aj voči zamestnávateľovi. Naproti tomu odstupné má funkciu satisfakčnú a tiež aj hmotne zabezpečovaciu a ochranársky pôsobí výlučne voči zamestnancovi.

8.  Chcem sa tiež zmieniť o pozmeňovacom návrhu, ktorý avizoval pán poslanec Kaník a ktorým chce zaviesť ako výpovedný dôvod dosiahnutie 65 rokov veku. Odhliadnuc od toho, že sama som mala možnosť veľakrát v živote sa presvedčiť o tom, že  mnohí ľudia v tomto veku – najmä duševne pracujúci – sú ešte schopní odovzdávať prvotriednu prácu, ide o zjavné diskriminačné opatrenie z dôvodu veku. Ide tiež o popretie práva na prácu, ktoré každému garantuje článok 35 Ústavy SR.

9.  Ak teda tvrdíte, že zámerom novely je zvýšiť zamestnanosť, prečo potom navršujete limit nadčasových hodín? Veď keby zamestnanec pracoval 40 hodín týždenne, a nie 550 hodím nadčasovej práce mohli by byť zamestnaní viacerí zamestnanci. No o to vám asi nejde. Ide o to, aby ste umožnili zamestnávateľom  zamestnanca čo najviac „vyžmýkať“ za lacný peniaz – podľa možnosti za minimálnu mzdu,  dokonca  bez ohľadu na náročnosť práce. No a keď je už opotrebovaný, tak ho jednoducho vymeniť za neopotrebovaného. A ešte k tomu mu predĺžiť vek odchodu do dôchodku, nedať mu odstupné, dávky v nezamestnanosti   podmieniť aktivačnými prácami a zhumpľovať zdravotníctvo. Tak tu chýba už len eutanázia, aby ste sa starších a opotrebovaných ľudí zbavili. Gratulujem vám, pán minister, aj vláda v Bangladéši by bola hrdá na takýto zákonník práce!

Tak mi dovoľte aj na túto tému odcitovať, čo hovorí Medzinárodný úrad práce vo svojom stanovisku, ktoré je veľmi kritické, a nie kladné, ako ste pán minister klamali.

    “ Bod 23. §  87 – Nerovnomerné rozvrhnutie pracovného času: Úrad veľmi odporúča vláde novelizovať tento paragraf v zmysle pripomienok Komisie odborníkov na aplikáciu Dohovorov a Odporúčaní (CEACR). CEACR žiadala vládu novelizovať paragraf 87(1) Zákonníka práce, aby bol obmedzený rozsah výnimočných prípadov, v ktorých nie sú badateľné bežné limity 8 hodín za deň a 48 hodín za týždeň. S ohľadom na tieto prípady, keď je pracovný čas spriemerovaný na základe paragrafu 87 ods. 1 alebo 2 Zákonníka práce, paragraf 87 ods. 4 stanovuje limit denného pracovného času na 12 hodín, navrhuje CEACR znížiť tento limit z dôvodu závažného dopadu predĺžených pracovných dní na zdravie pracujúceho. 

§  88 – Pružný pracovný čas: V novelizovanom ustanovení bol vyňatý jasný odkaz na možnosť pracujúceho vybrať si začiatok pružného pracovného času. Tak, ako je toto ustanovenie napísané, virtuálne nariaďuje pružný pracovný čas podľa uváženia zamestnávateľa. Ustanovenie by malo byť obnovené tak, aby bol pružný pracovný čas dobrovoľný.

24. §  97 – Práca nadčas: Dodatok k odseku 10 ruší požiadavku, že práca nadčas nad 150 hodín musí byť založená na podstatných a výnimočných dôvodoch. Dohovor MOP č.1 ohľadom pracovných hodín (priemysel) ratifikovaný na Slovensku, stanovuje, že práca nadčas by mala ostať výnimočná, odmenená dodatočnou prémiou 25% a malo by to byť akceptované v primeraných limitoch. V druhej vete novelizovaný odsek 10 hovorí, že limit pre prácu nadčas výkonného zamestnanca je 550 hodín v kalendárnom roku. Takýto limit by nebol v súlade s požiadavkou

stanovenou v Dohovore č.1, ktorý hovorí, že nadčasy by mali byť stanovené na rozumný limit. Úrad chce takisto upozorniť pozornosť vlády na pripomienky formulované CEACR v priamej požiadavke v roku 2009 na paragraf 97. Pripomienky sú uvedené nižšie:

(Citát z  2009 priama požiadavka na Dohovor 1)

Článok 6, odsek 1 písm. b). Dočasné výnimky. Komisia berie na vedomie, že paragraf 97(5) Zákonníka práce umožňuje zamestnávateľom nariadiť prácu nadčas vo výnimočných a urgentných prípadoch nátlaku práce. Žiada vládu o ujasnenie, či je práca nadčas povolená za iných okolností za predpokladu, že pracovníci, ktorých sa týka, vyjadria svoj súhlas.

Prerušenie práce z klimatických dôvodov. Komisia berie na vedomie, že za podmienok v paragrafe 97 ods. 4 Zákonníka práce, pracovné hodiny vykonané ako náhrada za hodiny stratené z klimatických dôvodov, nie sú považované za nadčasy. Napriek tomu, že Dohovor č.1 neobsahuje ustanovenie, ktoré by výslovne riadilo výnimky tohto typu, Komisia chce upriamiť pozornosť vlády na Článok 5 Dohovoru ohľadom pracovných hodín (obchod a kancelárie) č. 30 z roku 1930 . Podstata tohto dohovoru by mala byť rešpektovaná v kontexte implementácie Dohovoru č. 1. Toto ustanovenie hovorí, že každé navýšenie pracovných hodín s cieľom nahradiť stratené pracovné hodiny zo všeobecného prerušenia práce (napríklad z klimatických dôvodov) nesmie byť povolené na viac ako 30 dní ročne a musí byť realizované v zmysluplných časových odstupoch. Navyše v takomto prípade nesmú denné pracovné hodiny byť navýšené o viac ako jednu hodinu alebo nesmú prevyšovať celkovo desať hodín práce. Komisia žiada vládu upraviť, s ohľadom na Článok 5 Dohovoru č.30, podmienky, za ktorých majú byť pracovníci povinní nahradiť si  pracovné hodiny stratené z klimatických dôvodov.

Článok 6, odsek 2. Dočasné výnimky – počet schválených hodín nadčas. Komisia berie na vedomie, že za podmienok stanovených v paragrafe 97(5) Zákonníka práce, nepretržitý odpočinok medzi dvomi pracovnými zmenami nesmie byť kratší ako 8 hodín v prípadoch, kde sa pracuje aj nadčas. S obavou berie na vedomie, že na základe tohto ustanovenia sa môže denná pracovná doba zvýšiť na 16 hodín. Berie na vedomie, že závery prijaté Európskou komisiou sociálnych práv v decembri 2007, ktoré zdôrazňovali skutočnosť, že extrémne dlhé trvanie pracovného času, hlavne to, ktoré sa navýši na 16 hodín v rámci jedného dňa, je považované za prehnané, a preto stojí v protiklade k (Európskej sociálnej) Charte. Komisia pripomína, že napriek tomu, že Dohovor prenecháva národným orgánom kompetenciu rozhodnúť o povolenom počte nadčasových hodín, táto hranica musí ostať primeraná. Spolu s Európskou komisiou sociálnych práv sa tohto bodu obáva a považuje možnosť zamestnať pracovníka až na 16 hodín denne za závažný problém s ohľadom na požiadavky ochrany zdravia pracovníka, ktoré sú považované za zásadnú podstatu Dohovoru. Komisia preto žiada vládu o doplnenie paragrafu 97(5) Zákonníka práce s cieľom stanoviť primeraný limit na počet hodín nadčasov za deň.

Ďalej Komisia berie na vedomie, že podľa paragrafu 97(6) Zákonníka práce, nesmie zamestnanec v priemere pracovať viac ako osem hodín nadčasov za týždeň počas obdobia maximálne štyroch  mesiacov – alebo maximálne počas obdobia 12 mesiacov v prípade, že bola, v zmysle tejto vety, uzatvorená dohoda medzi zamestnávateľom a zástupcami zamestnanca. Okrem toho berie na vedomie, že paragraf 97(7) obmedzuje povolený počet nadčasov počas kalendárneho roku na  150 hodín, s možnosťou navýšiť tento limit na 250 hodín podľa paragrafu 97(10) v prípade, že zamestnávateľ z dôležitého dôvodu uzatvorí dohodu s pracujúcim, ktorého sa to týka. Napriek tomu tak, ako Komisia zdôraznila vo všeobecnom výskume v roku 2005 ohľadom pracovného času, (odsek 144, poznámka 89), vychádzalo sa z prípravnej práce pre Dohovor č. 1, že limity, ktoré budú považované za prístupné, narástli na 150 hodín ročne v prípade dočasných výnimiek alebo 100 hodín ročne pre ne-sezónne aktivity. Navyše, ak by bol limit počtu povolených nadčasových hodín (250 namiesto 150 hodín) založený len na jednoduchej dohode medzi zamestnávateľom a pracovníkom, mohlo by to viesť k prípadom zneužitia. Preto žiada Komisia od vlády, aby podnikla potrebné kroky na udržanie počtu nadčasových hodín, ktoré sú ročne povolené Zákonníkom práce v primeraných limitoch.

Ďalej berie Komisia na vedomie, že paragraf 97(8) Zákonníka práce stanovuje, že dodatočné hodiny nadčas, ktorými vzniká nárok na náhradné voľno, nie sú zahrnuté v limitoch definovaných Zákonníkom. Napriek tomu je názoru, že takéto ustanovenie by mohlo umožniť zamestnávateľovi presadiť nevyrovnané rozvrhnutie pracovného času bez dodržania podmienok paragrafu 87 Zákonníka. Preto žiada Komisia od vlády novelizovať paragraf 97(8) Zákonníka práce, aby bolo zabezpečené obsiahnutie všetkých odpracovaných nadčasových hodín v počte povolených nadčasových hodín za rok, bez ohľadu na to, či vďaka nim vniká nárok na náhradné voľno.

Články 3 a 6, odsek 2. Nehody, naliehavá práca a vyššia moc (vis major). Komisia berie na vedomie, že paragraf 97(8)(a) a (b) Zákonníka práce vylučujú z limitov povoleného počtu nadčasových hodín tie hodiny, ktoré sú odpracované na vykonanie opráv alebo na urgentnú prácu na ochranu pred rizikom nehody alebo závažnej škody alebo za výnimočných podmienok, ktoré obsahujú ohrozenie života, zdravia alebo riziko škody veľkého rozsahu. Takisto berie na vedomie, že tieto ustanovenia umožňujú prijatie špeciálnych osobitných predpisov. Komisia požaduje, aby vláda naznačila, či boli prijaté takéto opatrenia a ak hej, aby poslala kópiu.

1.  Nemôžem súhlasiť ani s vypustením § 120 o minimálnych mzdových nárokoch, ktorý zaručuje zamestnancom tam, kde absentuje kolektívna zmluva, že ich minimálna mzda bude rešpektovať náročnosť práce. To si naozaj myslíte, že je spravodlivé, aby zamestnanec vykonávajúci prácu, kde sa predpokladá vysokoškolské vzdelanie, mal mať rovnakú mzdu ako zametač dvora?
2. Za vrchol arogancie moci, ale aj diletantstva považujem zavedenie inštitútu dohody o pracovných, mzdových a sociálnych podmienkach medzi zamestnávateľom a zamestnaneckou radou, ktorá by mala nahradiť kolektívnu zmluvu.  Ide tu nielen o paškvil a právny nezmysel, ale zároveň aj o bohapusté oklamanie zamestnancov. A vysvetlím aj prečo. Zatiaľ čo kolektívna zmluva je právne záväzná a zamestnancom priamo z nej vyplývajú nároky,  neplnenie jej záväzkov je vymáhateľné súdom, dohoda so zamestnaneckou radou je absolútne nezáväzný zdrap papiera. Nie je to ani právny úkon, pretože zamestnanecká rada nemá právnu subjektivitu, a teda nemôže s právnymi účinkami uzatvárať právne úkony, teda právne záväzné dohody. Pýtam sa teda: aký význam má zavedenie takejto kvázi dohody do zákonníka práce? Ja vám to poviem, dámy a páni. Je to nástroj na obalamutenie zamestnancov, nástroj pre zamestnávateľov uhrať povinné kolektívne vyjednávanie takzvane „do stratena“ a neukončiť ho kolektívnou zmluvou a nahradiť ju potom takouto nezáväznou dohodou. Alebo, čo je ešte horšie, tlačiť na zamestnancov , aby nezakladali odborovú organizáciu, resp. ju rozpustili, ako to urobil v roku 2003 bývalý minister práce a sociálnych vecí priamo na ministerstve pán Kaník, s odporúčaním, že veď je tu možnosť dohody so zamestnaneckou radou. Aj k tejto otázke sa kriticky vyjadril Medzinárodný úrad práce a pre presnosť zasa odcitujem z jeho stanoviska:

„Bod 28. § 233a) – Dohoda s podnikovou radou alebo s podnikovým dôverníkom: Odsek 2 tejto časti stanovuje, že podnikové rady alebo podnikoví dôverníci smú uzatvoriť dohodu len v prípade, že u zamestnávateľa nie sú činné žiadne odborárske organizácie. Ako bolo naznačené, nie je zatiaľ jasné, čo sa stane v prípade, ak počas doby trvania platnosti zmluvy medzi podnikovou radou alebo podnikovým dôverníkom by bola založená odborárska organizácia u zamestnávateľa s cieľom podnietiť vyjednávanie ohľadom uzatvorenia kolektívnej zmluvy. Bude musieť odborársky zväz čakať až do skončenia platnosti dohody medzi podnikovou radou alebo podnikovým dôverníkom alebo sa smie odborársky zväz zapojiť do kolektívneho vyjednávania pred ukončením platnosti? Úrad odporúča, aby sa s takouto situáciou predpokladalo a aby bola vyjasnená v zákone spôsobom, ktorý je v súlade s Dohovorom ohľadom práva organizovania  a kolektívneho vyjednávania (č. 98), ratifikovaným na Slovensku.“.

1. Ukrajovanie  ochrany odborových funkcionárov a práv  odborovej organizácie  je evidentnou snahou o obmedzenie a elimináciu akcieschopnosti odborovej organizácie, ale zároveň aj priamo o jej likvidáciu ex lege, čo v konečnom zámere v kombinácii so snahou o „rozbitie“ jednoty zamestnancov môže byť snaha o zabránenie zamestnancom účinne obhajovať svoje práva. Čo je to za farizejskú politiku: ak  rušíte doterajšiu úroveň zákonnej ochrany zamestnancov s odvolávaním sa na možnosť kolektívneho vyjednávania, prečo potom neposilníte postavenie odborovej organizácie a ochranu odborových funkcionárov, aby títo mohli slobodne a bez akéhokoľvek rizika šikanovania vyjednať so zamestnávateľom priaznivejšie pracovné, mzdové a sociálne podmienky pre všetkých zamestnancov? Vy to nielenže nerobíte, ale práve naopak: znižujete rozsah odborovej organizácie a tiež oslabujete ochranu odborových funkcionárov.

Z návrhu zákona  je viac ako jasné,  že usilujete o zámerné dávkovanie neistoty, ktorého cieľom je postupne zbavovať zamestnancov sociálnych práv,  paralyzovať odbory  a  tlačiť na znižovanie miezd, neplatených, či málo zaplatených nadčasov, či iných bonusov pre zamestnanca.  V týchto snahách nie ste osamelí;   je príznačné, že vás k tomu tlačia neoliberálni ekonómovia ale hlavne niektorí podnikatelia, s ktorými ste spojení, ktorí sú vašimi sponzormi  a  ktorých možno nazvať ako tzv. „ranní kapitalisti“ alebo  rýchlozbohatlíci, idúci za ziskom „za každú cenu“.

Vážené  dámy a páni.

Táto novela Zákonníka práce je zlá a neodborná. Škodí ľuďom práce  a posúva ich do pozície ľahko platenej pracovnej sily bez adekvátnej sociálnej ochrany a bez adekvátnych garancií spravodlivej mzdy za prácu. Preto ja tento návrh zákona nepodporím.

Prvé čítanie

Vážený pán predsedajúci,

vážené panie poslankyne,

vážení páni poslanci,

pracujem v sociálnej oblasti takmer celý svoj profesionálny život, z toho vyše 20 rokov sa zaoberám sociálnou legislatívou, no nepamätám si, že by v histórii sociálnej legislatívy predložil niektorý minister taký legislatívny nepodarok, ako to vidíme v predlohe práve prerokúvaného zákona o úprave príjmu zo závislej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Ponajprv  sa vyjadrím k  legislatívnej forme návrhu zákona.  Jediným návrhom zákona sa má zmeniť 111 zákonov!  A to bez dôkladnej analýzy zhodnotenia súčasného stavu či už právnej úpravy príjmov zo závislej činnosti, no predovšetkým stavu základného systému sociálneho poistenia v nadväznosti na sociálnu situáciu obyvateľstva a na uznanú európsku a svetovú sociálnu a právnu kultúru. Pretože najväčšiu časť predlohy zákona netvorí samotný zákon o úprave príjmu zo závislej činnosti, ale – čuduj sa svete – novela zákona o sociálnom poistení. V článku 51, ktorým sa navrhuje návrhu novela zákona o sociálnom poistení, ide pritom o také závažné a podstatné zmeny, ktoré budú znamenať vytvorenie úplne iného systému poistenia na sociálne zabezpečenie občanov, než ten, ktorý je v súčasnosti v zákone č. 461/2003 Z. z. vytvorený.  Podľa legislatívnych  pravidiel by mal byť v takomto prípade predložený úplne nový samostatný zákon upravujúci sociálne zabezpečenie úplne odlišným systémom, než ako je to upravené v súčasnosti platnom zákone č. 461/2003 Z. z. Skutočnosť, že  podstatnú zmenu systému sociálneho poistenia nepovažuje predkladateľ za vhodné vyjadriť samostatným novým zákonom, svedčí jednak o jeho absolútnej legislatívnej   negramotnosti, no zdá sa, že aj o jeho zbabelosti a záludnej    zákernosti.    V súčasnosti platný, aj keď 35 krát novelizovaný, zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení je výsledkom reformy dôchodkového zabezpečenia, ktorú prijala pravicová vláda vo väčšine zložená z rovnakých politických subjektov ako dnes pred siedmymi rokmi;   je preto nepochopiteľné,  prečo rovnakým pravicovým silám už po siedmych  rokoch (keď ešte nie sú ani hodnotiteľné výsledky o kvalite a účinnosti teraz platného zákona) tento zákon nevyhovuje a rozhodli sa pristúpiť k jeho úplnej zmene (okrem čísla a názvu zákona). Nevie azda predkladateľ, či jeho noví poradcovia, že  systémy sociálneho poistenia nie je možné unáhlene meniť každých 7 rokov, ale že sa majú spoľahlivo a  na základe serióznych analýz pripraviť na dlhšie časové obdobie?

 No nemôžem si pomôcť a musím povedať, že celý návrh zákona aj s jeho novelizačným článkom 51, ktorým sa má  zásadne zmeniť súčasný systém sociálneho poistenia, aj v nadväznosti na pripravovanú daňovú reformu, nie je nič iné ako  nezodpovedný  experiment,  vďaka ktorému sa celá populácia Slovenska stáva skupinou pokusných králikov, na ktorých si chce súčasná vláda odskúšať fungovanie modelu skrytého zvyšovania daňového zaťaženia a súčasne likvidácie základných sociálnych istôt občanov, napriek tomu, že sú zakotvené v Ústave SR a v spoločnej legislatíve EÚ.

Najpodstatnejšou zmenou predloženého návrhu zákona je presun celej zabezpečovacej povinnosti pre prípad sociálnych udalostí na zamestnanca, čo strana SMER-SOCIÁLNA DEMOKRACIA považuje za neprijateľné z hľadiska sociálnej politiky štátu a aj z hľadiska plnenia záväzkov z medzinárodných právnych noriem, ktoré Slovenská republika  ratifikovala. Zrušenie povinnosti zamestnávateľov spolupodieľať sa na financovaní sociálneho a zdravotného zabezpečenia svojich zamestnancov považuje strana SMER-SOCIÁLNA DEMOKRACIA  za amorálne a antisociálne. Presunutím celého sociálneho poistenia na zamestnancov stráca povinný systém sociálneho poistenia verejný charakter a stáva sa povinným súkromným poistením, ktoré by malo mať úplne iné právne atribúty ako verejné sociálne poistenie.

Presun celého poistného zaťaženia (okrem úrazového poistenia) iba na zamestnancov je v príkrom  rozpore s  článkom 71 Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce č. 102 o minimálnej norme sociálneho zabezpečenia, ktorú SR ratifikovala.   Podľa citovaného článku dohovoru „Úhrn poistných príspevkov na ťarchu chránených zamestnancov nesmie prevyšovať 50 % celkových nákladov určených na ochranu zamestnancov, ich manželiek a detí.“

Článok 71 dohovoru ďalej ukladá povinnosť štátu: (citujem):

 „Členský štát preberá všeobecnú zodpovednosť za náležité zabezpečenie dávok podľa tohto Dohovoru a urobí všetky potrebné opatrenia na dosiahnutie tohto cieľa; …. potrebné zisťovania a výpočty z odboru poistnej matematiky týkajúce sa finančnej rovnováhy sa vykonávajú pravidelne a vždy pred každou zmenou dávok, poisťovacích príspevkov alebo daní, ktoré majú slúžiť na krytie sociálnych udalostí, …“.

K  návrhu zákona, ktorým sa podstatným spôsobom menia príspevky na dôchodkové a nemocenské poistenie ako aj podmienky výplaty dávok, neboli predložené žiadne seriózne poistno-matematické prepočty. Ale nielen k tomuto návrhu zákona, ale ani k Návrhu koncepcie daňovo-odvodovej reformy, ktorá tomuto návrhu zákona predchádzala a ktorá koncepčne zakotvila zmeny v systéme sociálneho zabezpečenia v Slovenskej republike, ktoré sú v predloženom návrhu zákona realizované právnou formou.

Zdravotné poistenie a sociálne poistenie je v zmysle Ústavy SR službou vo verejnom záujme zameranou na uplatnenie ústavných (sociálnych) práv jednotlivca. Štát zabezpečuje poskytovanie tejto služby ako dlžník, ktorý voči všetkým osobám plní záväzok slúžiaci na uplatnenie ústavou zaručeného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe, pri nespôsobilosti na prácu a aj pri strate živiteľa, ako aj práva na bezplatnú zdravotnú starostlivosť na základe zdravotného poistenia.  Toľko hovorí Čl. 39 ods. 1 a Čl. 40 Ústavy SR a Nález Ústavného súdu z 19. júna 1998 Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1998, str. 141 – 142, PL.ÚS 13/97. No zdá sa, že predkladateľovi také niečo, ako ústavou garantované práva občanov nehovorí vôbec nič.

Návrh zákona neberie do úvahy ani len dôvody, ktoré viedli k zavedeniu povinnosti platiť odvody zamestnávateľom a  ktoré sú špecifikované v dohovoroch a odporúčaniach Medzinárodnej organizácie práce dotýkajúcich sa sociálneho zabezpečenia a zdravotnej starostlivosti. V oznámení č. 469/1990 Zb. boli publikované  štyri dohovory Medzinárodnej organizácie práce: o povinnom invalidnom poistení zamestnancov a o povinnom poistení pre prípad smrti zamestnancov č. 37, 38, 39, 40, v ktorých sa štát – a teda aj Slovenská republika – zaväzuje, že zavedie alebo bude udržiavať povinné poistenie, za podmienok uvedených v dohovoroch. Podľa dohovorov poistenci a ich zamestnávatelia budú (teda musia) prispievať k vytváraniu zdrojov poistenia. Nie je teda podľa týchto dohovorov možné oslobodiť zamestnávateľa od povinnosti platiť odvody na sociálne poistenie!  Je teda absurdné, že vláda navrhuje unikátne úplné oslobodenie zamestnávateľa od platenia poistného za zamestnanca.  Slovensko bude jedinou krajinou v Európskej únii, v ktorej zamestnávatelia sú oslobodení od plnenia svojej sociálnej zodpovednosti. A  to v čase, kedy sa naprieč všetkými rozhodujúcimi aktérmi sociálneho dialógu v EÚ posilňuje inštitút podnikovej sociálnej zodpovednosti!

Zásadne nesúhlasíme ani  s  navrhnutou zmenou valorizácie dôchodkových dávok.  Zmena valorizácie nielen zmrazí úroveň dôchodkov na podstatne nižšej úrovni ako sú porovnateľné mzdy   a do budúcnosti spôsobí znižovanie miery náhrady mzdy dôchodkom, ale je aj v rozpore s Článkom 65 Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce č. 102 o minimálnej norme sociálneho zabezpečenia, ktorú SR ratifikovala.  Podľa tohto článku dohovoru  sa – citujem: „Výška pravidelne sa opakujúcich platieb v starobe, ……. sa preskúma, ak nastanú podstatné zmeny vo všeobecnej úrovni zárobkov, …“, čo znamená, že pri raste miezd je štát povinný zvyšovať aj dôchodkové dávky, aby sa zachovala primeraná životná úroveň občanov aj v postproduktívnom období života.

Že toto nevadí pánovi ministrovi, to ma neprekvapuje.  Už pravidelne  sa „vyznamenáva“  najmä nebývalými amatérskymi vstupmi do sociálneho systému.  No prekvapuje ma, že takýto legislatívny  paškvil prešiel cez Legislatívnu radu vlády, ktorá v minulosti bývala excelentným odborným poradným orgánom vlády. Alebo že by účelom personálnych  zmien v legislatívnej rade bol práve zaslepený prístup vláde poplatných legislatívcov ochotných prikývnuť na hocijaký nepodarok?

Skutočnosť, že takú rozsiahlu a zásadnú zmenu celého sociálneho zabezpečenia sa predkladateľ rozhodol schovať do zákona s úplne iným zameraním a názvom,  svedčí o tom, že predkladatelia navrhnutých zmien nechcú, aby sa verejnosť, a to tak odborná ako aj  laická, navrhnutými zmenami vôbec zaoberala. Ukazuje sa, že vláda sa bojí verejnej diskusie o zásadnej zmene systému základného sociálneho poistenia, ktorý v podstate táto istá politická garnitúra len nedávno prijala, bojí sa čo len snahy o dosiahnutie všeobecného konsenzu k tejto najdôležitejšej reforme sociálneho poistenia. A tak sa radšej  – za zavádzajúceho masírovania verejnej mienky cez poplatné médiá – skryla za superhrubú mzdu v nádeji, že ľudia zavedení falošnými heslami o superhubej mzde si ani nevšimnú, že vláda im siaha na to najpodstatnejšie, a to na štátom  garantovaný príjem v čase neschopnosti živiť sa naďalej vlastnou prácou. To si,  vážení  členovia vlády,   naozaj myslíte, že slovenský občan je taký hlúpy, že sa dá oklamať vašimi ľúbivými rečičkami o tom, že mu umožníte pracovať za  bombastický názov „superhrubá mzda“, keď mu na druhej strane ťaháte z peňaženky skrytú podobu zvýšenia dane z príjmu a keď mu siahate na jeho budúci dôchodok?

Pozrime sa na ďalšie vecné zmeny, ktoré sa vláda pokúša vpašovať do návrhu zákona o superhubej mzde. V čase hroziacej druhej vlny finančnej a hospodárskej krízy, kedy sa dá očakávať ďalšia platobná neschopnosť zamestnávateľov,  vláda zneisťuje ľudí práce, že dostanú za prácu aj plácu. Jednoducho chce zrušiť systém garančného poistenia . Taktiež navrhuje zrušiť fond solidarity.

 Dámy a páni.

Uvedomujete si vôbec, že následná úprava mzdy a sadzby poistného plateného zamestnancom z tejto upravenej mzdy je nepostačujúca pre pokrytie výpadku príjmov verejných  poisťovní z dôvodu neplatenia zamestnávateľom poistného?  Kvantifikácia vplyvov zavedenia navrhovaných zmien na verejné financie  predpokladá výpadok príjmov v roku  2012 – 1 637,9 mil. Eur, v roku 2013 – 1 728, 8 mil. Eur a v roku 2014 – 1 864,3 mil. Eur.  V čase, keď jednou z hlavných úloh pre členské štáty  EÚ  je znižovanie deficitu verejných financií, slovenská vláda navrhuje zákon, ktorého následky vyvolajú opačný efekt a okrem toho sú protisociálne zamerané.

Výpadok vo verejných poisťovniach nevyhnutne   vedie k postupnému  znižovaniu kvantitatívnej a kvalitatívnej úrovne sociálnych dávok a služieb, ktoré je už viditeľné aj v tomto návrhu zákona. Predmetné zníženie sociálnych dávok a služieb občania budú musieť saturovať zo svojich – i tak nízkych – čistých príjmov. Teda téza o neznižovaní čistých príjmov, deklarovaná predkladateľom návrhu zákona,  je  falošná a arogantne zavadzajúca: v skutočnosti ide len o časový posun tohto  poklesu čistých príjmov.

Ďalším významným faktorom zníženia čistých príjmov väčšiny pracujúcich  je zvýšenie daňového zaťaženia z príjmu fyzických osôb v dôsledku navrhovaných  zmien, a to o 1 578,0 mil. Eur v roku 2012, o 1 699,1 mil. Eur v roku 2013 a o 1 815,8 mil. Eur v roku 2014.

Ďalší punkt: V rozpore s proklamovanými vyhláseniami vlády návrh zákona značne zvýši administratívnu záťaž všetkých subjektov z dôvodu veľmi rozsiahlych zmien veľkého množstva právnych predpisov.

Kolegyne panie poslankyne  a páni poslanci,

 z dôvodu enormného navrhovaného množstva zmien   spomeniem len niektoré ďalšie absurdnosti a legislatívne zmätky:

• Rozdelenie zamestnancov na „zamestnancov s vysokým príjmom“ a „zamestnancov s nízkym príjmom“ nielenže odporuje zaužívaným princípom  pracovného práva a delí ľudí práce podľa majetkových kritérií a nezodpovedá ani žiadnym objektívnym hodnotiacim kritériám, ale môže vyvolať aj zmätky v aplikačnej praxi.

• Návrh zákona používa pojmy, ktoré vôbec nekorešpondujú so mzdovými systémami v súkromnej sfére  -  ako napr. pravidelná a nepravidelná zložka mzdy, ktoré v návrhu zákona ani nemajú jednoznačnú definíciu.

• V návrhu novely zákona o sociálnom poistení sa zásadne mení vymedzenie zákona. Zmena názvu na sociálne poistenie, namiesto starobného dôchodkového, invalidného, nemocenského poistenia a  poistenia v nezamestnanosti, nie je iba zmenou názvu, ale predovšetkým zmiešaním samostatných poistných systémov, z ktorých každý má svoj špecifický účel, podmienky účasti,  spôsob výpočtu dávok, výšku poistného a podobne.   Zliatím vyššie uvedených poistných systémov sa úplne stratí transparentnosť jednotlivých poistných systémov, možnosť porovnania objemu vybratých finančných prostriedkov a  ich porovnanie s množstvom peňazí potrebných na výplatu dávok, čím sa poruší jeden zo základných poistných princípov – vyváženosť medzi výberom a výdavkami. Takisto nebude možné sledovať zásluhovosť, ktorá je ďalším z princípov uplatňovaných v poistných systémoch v sociálnom poistení. Zavedením jednej sumy poistného na tak rozdielne druhy poistenia sa poistné de facto zmení na sociálnu daň a dávky z takto financovaného systému sa budú vyplácať podľa ľubovôle štátnych úradníkov. Týmto anachronicky  vraciate systém pred rok 1989.

• Vláda navrhuje zásadné vecné zmeny v systéme povinného poistenia samostatne zárobkovo činných osôb, čím tieto dostáva do nevýhodného postavenia v základnom systéme sociálneho poistenia.

• Naviazanie sociálneho poistenia na sumy životného minima je nesystémové a neodôvodnené. Poistné systémy sú tvorené z príspevkov zo mzdy zamestnancov a z ekonomickej činnosti SZČO. Teda aj všetky vymeriavacie základy, platby, dávky a pod. majú vychádzať z inštitútov naviazaných na pracovný príjem a nie na minimá sociálnej siete, ktorých účelom je stanoviť spodnú hranicu sociálneho príjmu osôb závislých od sociálnych dávok.

• Vylučuje z dobrovoľného poistenia pre osoby ktorým bol priznaný starobný dôchodok, predčasný starobný dôchodok alebo plný invalidný dôchodok. Toto je   diskriminačné.

• V protiklade k extrémne vysokej zásluhovosti zavedenej vládou Mikuláša Dzurindu táto istá vládna garnitúra absolútne ruší zásluhovosť v poistnom systéme dôchodkového zabezpečenia. Navrhuje sa to zmenou zápočtu osobného mzdového bodu pri výpočte dôchodku, ktorá bude znamenať podstatné zníženie novopriznávaných dôchodkov s perspektívou znižovania do roku 2050, keď sa bude priznávať dôchodok iba z 1,5 násobku priemernej mzdy. Vážení: v dôchodkovom systéme nie je možné ísť cestou takýchto výrazných paradoxov, cestou: pokus – omyl – zmena. Uvedomme si, že ti ide o osudy všetkých poistencov tohto štátu!.

• Vláda chce zaviesť úplne nový spôsob výpočtu dôchodkovej hodnoty.  Jeho jediným účelom je snaha znížiť novopriznávané dôchodky,  aby sa tým ušetrilo na dôchodcoch, lebo dôchodkový systém bude mať v dôsledku nerozumnej sociálnej politiky tejto vlády a hlavne tej vlády pod vedením pána Dzurindu stále menej peňazí. Dôvodom deficitu dôchodkového systému však nie je demografický vývoj,  ale znižovanie príspevkov do dôchodkového systému. V roku 2005 bolo odobratých 9 % z poistných príspevkov do verejného dôchodkového zabezpečenia a odvedených do súkromných dôchodkových fondov – na tzv. II. pilier. V predloženom návrhu zákona sa opäť berie zo sociálneho zabezpečenia a presúva do daní. Znamená to, že občania (súčasní ale aj budúci dôchodcovia) sú ukrátení o svoje dôchodkové zabezpečenie v prospech daňového systému. Navrhovateľ by si mal pri takýchto zmenách s vážnym negatívnym dôsledkom na občanov uvedomiť, že pôvodne bolo účelom dôchodkovej hodnoty udržiavať primeraný pomer medzi dôchodkami a mzdami, keďže sa dôchodková hodnota valorizovala podľa rastu miezd. Teraz vynašli predkladatelia návrhu zákona spôsob, ako odtrhnúť priznávané dôchodky od mzdového vývoja a teda posunúť príjem a teda životnú úroveň dôchodcov smerom dole! Pritom nikto nezisťoval, či takéto znižovanie dôchodkov je ešte únosné, či pri súčasnom raste cien budú poberatelia dôchodkov schopní zabezpečiť si základné životné potreby!  Naopak: z predloženého návrhu zákona a sprievodných materiálov jednoznačne vyplýva, že to nikoho z kompetentných ani vôbec nezaujíma.  Inak by ste nenavrhovali plošné znižovanie dôchodkov, keď priemerný dôchodok v SR je 360 euro mesačne!

• Nemôžeme nesúhlasiť ani  s  novým spôsobom určovania dôchodkového veku, ktorý pravdepodobne zavedie sústavné zvyšovanie dôchodkového veku. Pritom sa  predkladatelia vôbec nezaoberajú skutočnosťou, že vek dožitia ešte neznamená vek práceschopnosti. Povedzte mi: kto pri takom vysokom previse pracovnej sily zamestná 65 ročného robotníka s podlomeným zdravím?

• Bezdôvodne sa navrhuje  obmedziť poskytovanie vdovských a vdoveckých dôchodkov pre rodičov, ktorí vychovali dve a viac detí ak nesplnia ostatné podmienky určené v zákone.

• Zmena valorizačného mechanizmu dôchodkových dávok povedie k ďalšiemu znižovaniu dôchodkov v rozpore s dohovormi Medzinárodnej organizácie práce a Európskej sociálnej charty, ktoré SR ratifikovala, podľa ktorých je SR povinná udržiavať vzťah medzi progresívnym rastom miezd a úrovňou dôchodkových dávok. Takto spôsobí vláda ďalšie rozširovanie aj tak vysokej mieru chudobných a sociálne vylúčených na Slovensku.

• Podmienky nároku na dávku v nezamestnanosti a výška tejto dávky je v príkrom rozpore s konceptom flexiistoty, ktorý prijala Európska komisia a ktorý sú povinné zaviesť všetky členské štáty. Za môjho vedenia rezortu sme tento koncept za účasti odborníkov z vedeckej oblasti a z prostredia sociálnych partnerov  rozpracovali, no samoľúby pán minister tento národný program z nepochopiteľných dôvodov zrušil. Namiesto konceptu flexiistoty ste tu schválil protizamestnanecký Zákonník práce, ktorý okrem iného ruší aj odstupné pri výpovedi z dôvodov nezavinených zamestnancom. No aby to nestačilo, teraz vláda, ktorej stúpajú počty nezamestnaných, navrhuje ďalší nôž do chrbta nezamestnaných:  znížiť dávku v nezamestnanosti. V celej Európskej únii ako i v členských štátoch združených v Rade Európy a Medzinárodnej organizácii práce, je poistenie v nezamestnanosti vnímané predovšetkým ako nástroj sociálnej politiky. Okrem toho plní funkciu tzv. automatického makroekonomického stabilizátora. Jedine vláda pani profesorky sociológie Ivety Radičovej, ktorá sa na verejnosti tak rada prezentuje svojou vraj znalosťou sociálnej problematiky, túto funkciu poistenia nezamestnanosti neuznáva a chápe ju len a len ako príjem do verejných fondov.

• Návrh zákona ruší zamestnaneckú prémiu.

• Vláda likviduje princíp reciprocity, teda rovnosti vymeriavacích základov pre výpočet poistných odvodov aj pre výpočet dávok. Tento systém je v  súčasnosti v sociálnom poistení zakotvený.  Ide o škodlivý návrh, pretože sa tým poškodzujú nároky poistencov a umelo sa znižuje budúca úroveň dôchodkových a nemocenských dávok a dávok v nezamestnanosti.  Uvedomujete si, dámy a páni, že týmto krokom vláda v skutočnosti navrhuje znížiť do budúcna životnú úroveň dôchodcov? Teraz mi je už jasné, ako vážne to myslel pán minister, keď sa pri rušení Rady vlády pre seniorov vyslovil, že seniori nie sú prioritou tejto vlády.

• V rozpore s verejne proklamovanými vyhláseniami vlády a iných predstaviteľov koalície sa návrhom zákona  prehĺbi deficit verejných financií, a to v dobe, kedy zníženie deficitu verejných financií je pre všetky členské štáty EÚ prioritou. Nové sadzby poistného budú totiž znamenať podstatné zníženie odvodov do Sociálnej poisťovne a  do zdravotných poisťovní, čo spôsobí obrovské narastanie deficitu vo všetkých poistných inštitúciách spravujúcich verejné poistné príspevky. Na základe predloženého návrhu zákona iba v roku 2012 by pokles príjmov z poistného  pre Sociálnu poisťovňu dosiahol 1,4 mld. Euro. V  ďalších rokoch by mal samozrejme stúpajúci trend! Je neuveriteľne nezodpovedné od predkladateľa navrhnúť takýto spôsob financovania sociálneho zabezpečenia občanov, predovšetkým preto, lebo uvedené zníženie odvodov do Sociálnej poisťovne bude urobené v prospech štátneho rozpočtu, čiže nezníži sa odvodové zaťaženie povinných subjektov, ale zvýši sa ich daňové zaťaženie, keďže ušetrené poistné odvedú na daniach cez vyšší daňový základ. Alebo že by bolo niečo pravdy na tom, čo zlé jazyky tvrdia, že  autorovi návrhu zákona pod taktovkou pána Sulíka nejde vôbec o sociálne zabezpečenie ľudí práce?  A že mu ide len a len o postupné zlikvidovanie nielen Sociálnej poisťovne, ale aj základného systému sociálneho poistenia, prinútenie ľudí platiť príspevky do komerčných poisťovní a tým poriadne nakŕmiť lačné  finančné  domy a ľuďom živiacim sa vlastnou prácou dať  namiesto dôchodku jednotnú dávku v sume 112 eur?

• V prospech týchto  otázok  svedčí aj skutočnosť, že do II. piliera zavádza ešte vyššie odvody ako doteraz. A to napriek tomu, že už v súčasnosti spôsobujú odvody do súkromných dôchodkových fondov vysoký deficit v priebežne financovanom systéme dôchodkového poistenia a nedostatok financií na výplatu už priznaných dôchodkových dávok.

Vážené panie poslankyne a páni poslanci,

Predložený návrh zákona je nielenže nevídaným legislatívnym paškvilom, nielenže je nesystémový, nielenže je v rozpore s Ústavou SR a medzinárodnými zmluvami, ktorými je SR viazaná. No je predovšetkým zákerným plánom postupnej likvidácie spravodlivého základného systému sociálneho poistenia, likvidácie systému sociálnych práv občanov.  Takýto zákon  občanov Slovenska značne poškodí, povedie k ožobračovaniu a  k  biede dôchodcov. Je to nebezpečný plán arogantnej skupiny, ktorá sa oklamaním voličov dostala k moci, aby  rozložila základy sociálne spravodlivej spoločnosti a aby uľahčila život nenásytným finančným skupinám na  škodu ľudí živiacich sa prácou. Preto nielen ja, ale ani poslanci klubu SMER – SOCIÁLNA DEMOKRACIA  za takýto návrh zákona nikdy nebudeme hlasovať. Naopak – dávam v súlade s § 73 ods. 3 písm. b) Rokovacieho poriadku Národnej rady SR procedurálny návrh, aby Národná rada S o návrhu zákona o úprave z príjmu zo závislej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov  číslo parlamentnej tlače 488 ďalej nerokovala.

Apelujem aj  na vás, páni poslanci koalície, ktorí ste sedeli v parlamente v roku 2003 a ktorí ste sa hlasovaním podpísali pod súčasný zákon o sociálnom poistení,  ktorý – a to  uznávam – by mal doznať určitých zmien, ale systémových a založených na európskej právnej a sociálnej kultúre   apelujem na vás všetkých,   ktorí máte aspoň zvyšky svedomia  a ctíte si ústavu a záväzky štátu a cítite aspoň trochu  zodpovednosti voči svojim voličom, aby ste si nenechali zašpiniť ruky takýmto ľuďom škodlivý návrhom zákona. Inak vám to voliči a história spočítajú.

č. p. t. 109
december 2010

Vážený pán predsedajúci,
vážené panie poslankyne a páni poslanci.

I.

Dôchodkový systém je nepochybne jedným z najdôležitejších,  ale aj najkomplikovanejších segmentov sociálnej politiky v každom štáte. No na Slovensku  jeho špecifikum a azda aj najcharakteristickejšiu črtu vystihuje slovo: „chaos“. 

Chaosom začala bývalá vláda Mikuláša Dzurindu, keď po viac ako ôsmych rokoch  dôslednej prípravy reformy dôchodkového systému, začatej tandemom Keltošová – Tkáč a zavŕšenej za ministra Magvašiho  prijatím zákona č. 413/2002 Z. z. o sociálnom poistení,  pod vedením toho istého premiéra po voľbách v tom istom roku  2002 vtedajšia vládna garnitúra najskôr zákon novelizovala a následne ho ešte pred jeho uvedením do praxe zrušila a nahradila ho nesystémovo založeným  zákonom č. 461/2003 Z. z. Nesystémovosť zavŕšila zákonom  o starobnom dôchodkovom sporení, nazvala to všetko honosne dôchodkovou reformou, ktorá však vychádzala z veľmi mylných predpokladov, nerešpektovala ani vtedajší stav slovenskej spoločnosti a už vôbec nie jeho budúcu štruktúru.  O nesystémovosti zákona nasvedčuje aj skutočnosť, že vláda tento nový zákon ešte pred nadobudnutím jeho účinnosti napochytro dvakrát menila a následne si jeho diletantské riešenie vyžiadalo doteraz 32 zmien. Dnes sa zaoberáme teda už 34. novelou zákona v priebehu ôsmych rokov, čo považujem z hľadiska stability právneho poriadku za chaos a  oslabovanie princípov právneho štátu. Samozrejme, môžete namietať, že aj za môjho vedenia rezortu sme zákon viackrát novelizovali. Museli sme tak postupovať a som presvedčená, že ho aj naďalej budeme viackrát novelizovať, pretože tvrdím, že samotný pôvodne prijatý zákon bol postavený na chabých a nesprávnych základoch tzv. „Kaníkovej dôchodkovej reformy“. Ak postavíme dom na zlých základoch a   s množstvom systémových chýb, je jasné, že môžeme očakávať v lepšom prípade jeho pravidelnú opravu a zvýšenie celkových nákladov na dom, no v horšom prípade aj jeho zrútenie. No a takto je to aj so zákonom o sociálnom poistení a s celou Kaníkovskou dôchodkovou reformou, ktorej model sa už v Čile totálne zrútil.

No musím konštatovať, že to, čo vidíme zo strany  súčasného vedenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny pod taktovkou pána Mihála sa už nedá inak nazvať, len  ako nebývalý legislatívny chaos, ktorý nerešpektuje základné legislatívne princípy a vedie k   rozkladu sociálneho systému.  Už si pomaly zvykáme na metódu práce pána ministra systémom „pokus – omyl“ vychádzajúci z toho: „čo sa mi prisnilo, to dám do zákona, uvidíme, čo to spraví…“  -  no v prípade takého zákona, ktorý vážne zasahuje tak do verejných financií, no najmä do budúceho sociálneho postavenia občanov – poistencov, je táto svojská  „Mihálovská“ metóda absolútne neakceptovateľná.

II.

Tak si teda  pomenujme fakty a postupy pána ministra:

• Po tom, čo novelu zamietli už v pripomienkovom konaní zamestnávatelia a odbory a  dotknuté občianske združenia – najmä Jednota dôchodcov a  Národná rada občanov so zdravotným postihnutím a  mamičky, ale aj relevantné rezorty, pán minister návrh zákona zásadne prepracoval, čím však zmenil pôvodnú filozofiu novely, avšak  stále neakceptoval 55 vážnych pripomienok. 

• O tom, ako si predstavuje pán minister Mihál dialóg so zainteresovanými občianskymi združeniami nasvedčuje aj fakt, že prepracovaný  návrh zákona pán minister Mihál nepredložil na rokovanie takým dôležitým orgánom, ako je Rada vlády pre seniorov a  Rada vlády pre osoby so zdravotným postihnutím či Rada vlády pre rodovú rovnosť, v ktorej majú zastúpenie napríklad aj mamičky, čím obišiel dôležité dotknuté občianske združenia. Keďže ide o zákon, ktorý je na základe zákona o tripartite povinným predmetom rokovania  tripartity, pán minister síce formálne predložil novelu na rokovanie Hospodárskej a sociálnej rade, avšak v snahe o  oslabenie účinnosti rokovaní predložil   zásadne prepracovaný návrh zákona účelovo len dva dni pred jej rokovaním, čím fakticky znemožnil prerokovanie takéhoto dôležitého materiálu v  štruktúrach sociálnych partnerov – to znamená, že   jednotlivé zväzy združené či už v Konfederácii odborových zväzov  alebo v Asociácii zamestnávateľských zväzov a združení, ktoré sa mali a chceli  k novele vyjadriť, toto už nemohli stihnúť. Tu je treba povedať, že zákon o  sociálnom poistení je jedným z najťažších zákonov v našom právnom poriadku, a  preto nielen z  toho dôvodu, že minister nedodržal 10-dňovú lehotu na predloženie zákona, ale hlavne z dôvodu, že jednoducho dva dni nemôžu postačovať sociálnym partnerom na preštudovanie tak náročného zákona a jeho prerokovanie v príslušných orgánoch, bolo treba dať im viac času na prípravu. Považujem to za hrubé obídenie a priam ignoráciu dotknutých skupín obyvateľstva, s ktorými naša vláda viedla vždy korektný dialóg.

• No ako keby to nestačilo, ministerstvo súc si vedomé nedobre vypracovanej novely, následne pripravilo spolu 105 vecných pozmeňovacích návrhov, ktoré rozdal pán minister poslancom Výboru pre sociálne veci a ktorí si tieto pozmeňovacie návrhy osvojili.  O tom, že išlo o pozmeňovacie návrhy z dielne pána ministra, svedčí aj to, že návrhy prednesené niektorými poslancami vysvetľoval a odôvodňoval sám pán minister. Za svojej praxe v legislatíve som ešte nezažila, aby počet vecných pozmeňovacích návrhov prevyšoval počet novelizačných bodov samotnej predlohy zákona. Aj toto svedčí o tzv. „kvalite“ práce pána ministra.

• No a korunu tomuto neštandardnému procesu nasadil predseda výboru pre sociálne veci, keď na rokovaní výboru nedovolil vystúpiť pánovi Kamilovi Peterajovi ani hercovi pánovi Kovárovi , ktorý zastupovali záujmy umelcov. Toto všetko boli dôvody, pre ktoré následne poslanci klubu SMER na znak  protestu odišli z rokovania výboru. O tomto škandále ste páni novinári sediaci na balkóne nepísali, hoci ste boli na rokovaní prítomní!

No poďme k vecnej stránke návrhu novely.

1. Samotná dôvodová správa uvádza,  citujem: „Vládnym návrhom zákona sa novo definujú základné pojmy, zárobková činnosť, zamestnanec, samostatne zárobkovo činná osoba,  zamestnávateľ, vymeriavací základ. Súčasne sa aj novo definuje osobný rozsah sociálneho poistenia a vznik a zánik sociálneho poistenia, tak, aby tieto základné pojmy a zásady boli kompatibilné s príslušnými daňovými predpismi.“.

 Toto považujem za  zásadné porušenie pravidiel tvorby zákona. Medzi elementárne pravidlá tvorby zákonov patrí totiž pravidlo, že základné pojmy majú byť v zákone zachované a  ak  chcem nanovo definovať základné pojmy, musím pristúpiť k novému zákonu. No ešte horšie je to, že redefínícia základných pojmov hrubo zasahuje  do základných pojmov pracovného práva a práva sociálneho zabezpečenia, a to všetko  bez akejkoľvek teoretickej prípravy a  diskusie s odbornou vedeckou verejnosťou z oblasti pracovného práva a práva sociálneho zabezpečenia. Takýto legislatívny postup považujem za vrchol amatérstva ale aj za útok na základy právneho štátu.     

 Takto to nejde, pán minister – je to bohapusté pŕznenie legislatívy. Bolo by azda lepšie, keby ste vy aj spolu s vašou štátnou tajomníčkou namiesto venovania sa hlúpostiam konečne si sadli, naštudovali si veci a pracovali systémovo na základe vykonaných analýz a  predovšetkým keby ste rešpektovali aj elementárne systémové zákonitosti, väzby a súvislosti  sociálnej a právnej vedy.

1. 2.    Pozrime sa teda, aké budú dopady predloženého návrhu zákona. Novela znamená:

• Zhorší sa  sociálna situácia väčšiny obyvateľstva.          

     Konkrétne  znížením príjmov všetkých zamestnancov v dôsledku  rozšírenia vymeriavacieho základu pre platbu poistného na všetky druhy sociálneho poistenia, čo napokon aj sám predkladateľ v dôvodovej správe priznáva.

• Zníži sa  ochrana zamestnancov po skončení pracovného pomeru, a to  drastickým skrátením ochrannej lehoty v rámci nemocenského poistenia .

•  Mimoriadne citeľne zasiahne poberateľov dôchodkových dávok, pretože  znižuje valorizáciu a tiež zavádza rozsiahlu reštrikciu v oblasti výplaty dávok predčasných starobných dôchodkov a  ich následné započítanie do budúcich dôchodkových nárokov.
• Zvýši sa   odvodové zaťaženie  podnikateľov najmä  z dôvodu odstránenia výnimiek a úľav.

• Negatívny vplyv bude na podnikateľské prostredie, čo sa konštatuje aj v stanovisku Ministerstva financií.

• Návrh zákona tak, ako aj jeho súčasný právny stav znižuje a spochybňuje princíp sociálnej bezpečnosti v oblasti sociálneho zabezpečenia. Ide o uplatnenie rovnakého zaobchádzania, ktoré samo osebe nie je v rozpore s diferenciáciou výšky dávok. (Pozn.: napr. veľmi krátke vyrovnávacie obdobie v zákone o sociálnom poistení upravujúcom právne nároky súvisiace so starobnými dôchodkami totiž spôsobili diskrimináciu medzi „starými“ a „novými“ dôchodcami).

• Keďže návrh zákona sa týka aj verejnej správy, ktorá nemá vo svojich rozpočtoch kalkulované zvýšené výdavky na odvody zamestnancov, návrh zákona bude mať negatívne dôsledky aj na stav verejných financií, pretože možno očakávať, že inštitúcie verejného sektora budú v snahe „vyjsť“ s pridelenými prostriedkami, budú prepúšťať zamestnancov, čím zvýši nezamestnanosť na náklady na jej riešenie.

• To isté sa môže stať aj v súkromnom sektore, na čo aj samotní zamestnávatelia poukazujú.

• Realizácia predmetného návrhu bude znamenať pre Sociálnu poisťovňu aj zvýšenie výdavkov  v kategórií ekonomickej klasifikácie 642.

• Novela bude znamenať aj oslabenie sporivých sklonov obyvateľstva v 3. pilieri a nie je vylúčené, že aj jeho postupnú likvidáciu, na čo poukazujú aj doplnkové dôchodkové spoločnosti a petícia sporiteľov.

• Najväčšie dôsledky novely však bude znášať zamestnanec.  Okrem iného aj znížením jeho celkových príjmov. Potvrdzuje to aj  samotná dôvodová správa, kde sa píše: citujem:

      „Dôležitým predpokladom v prípade rozšírenia základu pre výpočet odvodov je fakt, že dodatočné odvodové bremeno uvalené na uvedené druhy príjmov bude celé znášať zamestnanec.           

Očakáva sa, že zamestnávatelia nezmenia objem nákladov práce, čo znamená, že v prípade potreby upravia výšku vyplatených hrubých miezd (vrátane odmien) na úrovni spoločnosti. Dotknúť sa to môže najmä výšky vyplatených odmien, ktoré sú najflexibilnejšou zložkou príjmov. Znamená to, že z pohľadu zamestnávateľa zostanú náklady práce nezmenené a predpokladá sa pokles, resp. pomalší nárast miezd  u zamestnancov v porovnaní s nezmeneným stavom.“

1. Pán minister, berúc do úvahy dopady novely zákona sa teda pýtam: komu vlastne poslúžia  takéto zmeny? Žeby výlučne technokratom  zanieteným za každú cenu zlúčiť daňový systém so systémom sociálneho poistenia, ktoré si trúfajú dosiahnuť bez elementárnych znalostí systémových väzieb sociálnej sféry?! A tu musím zdôrazniť, že nie som proti zjednoteniu výberu daní a odvodov – ale páni a dámy – takýmto spôsobom?   Preto musím nevyhnutne položiť otázku: Ako zásadne sa zlepší finančná situácia  Sociálnej poisťovne po prijatí novely? Ako sa zlepší sociálna ochrana poistencov, a príjmová situácia súčasných a budúcich dôchodcov?  Dôvodová správa na tieto otázky totiž pozitívnu odpoveď nedáva. Trúfa si na toto predkladateľ odpovedať?        

III.

Dámy a páni,

bez ambície urobiť kompletnú analýzu vládnej predlohy zákona nedá mi nezmieniť sa aspoň o niektorých navrhovaných zmenách.

1. Nemôžem sa stotožniť so zavedením neobvyklej legislatívnej metódy spočívajúcej v  radikálnej vecnej zmene vymedzenia základných pojmov cestou novely zákona. Konkrétne ide predovšetkým o zmenu pojmov „zamestnanec“  a „zamestnávateľ“, „SZČO“ a ďalšie, ktoré  popierajú základné vymedzenie týchto pojmov v systéme pracovného práva a v doterajšom systéme sociálneho poistenia. Okrem toho novo vymedzené pojmy sú obsahovo nejasné a budú spôsobovať interpretačné problémy  v právno-aplikačnej praxi.    

1. Zásadne nemôžem súhlasiť ani   s  rozšírením vymeriavacieho základu pre platby odvodov sociálneho poistenia na odstupné, odchodné, príspevky zo sociálneho fondu, odmeny pri výročiach a jubileách, príspevky na doplnkové dôchodkové sporenie, na cenu alebo výhru prijatú zamestnancom, ktorý sa zúčastnil súťaže vyhlásenej svojím zamestnávateľom a ďalšie príjmy zamestnanca podliehajúce dani z príjmu.

 Niektoré z týchto príjmov majú charakter odškodnenia  za prepustenie z  práce alebo ukončenie ekonomicky aktívnej časti života, a nie sú príjmom za vykonanú prácu. Mám na mysli odstupné a odchodné. Príspevok na dopravu je náhradou  pre zamestnanca za zvýšené náklady na dopravu do zamestnania alebo na cestovné pri výkone práce v rámci miesta výkonu práce ako náhrada za výdavky vzniknuté zamestnancovi  pri výkone práce. Funkcia príspevku na regeneráciu pracovnej sily je hlavne v prospech zamestnávateľa  a vychádza podľa poznatkov medicíny a psychológie, že  oddýchnutý a zregenerovaný zamestnanec je schopný odvádzať plnohodnotnejšiu prácu. Takisto odmeny v rámci rôznych súťaží organizovaných zamestnávateľom nemusia byť bezprostredne zviazané s pracovnou činnosťou zamestnanca a samotná súťaž a príprava na ňu býva zvyčajne organizovaná vo voľnom čase zamestnanca. Musíme si uvedomiť, že podľa teórie sociálneho poistenia a aj terajšej právnej úpravy je jedným z esenciálnych znakov sociálneho poistenia strata alebo zníženie príjmu zo zárobkovej činnosti.  Súťaže, odchodné, športovanie, návštevu divadla, či dopravu do zamestnania možno asi sotva považovať za zárobkovú činnosť. Nie je preto vecne a systémovo odôvodnené tieto bónusy zaťažovať odvodovou povinnosťou. Zahrnutie príspevkov zamestnancom poskytovaným zo sociálneho fondu   do vymeriavacieho základu pre platbu poistného na sociálne poistenie pre zamestnanca    aj pre zamestnávateľa bude mať negatívny vplyv na motiváciu zamestnávateľov tvoriť sociálny fond. Pritom práve cez sociálny fond realizuje väčšina zamestnávateľov sociálnu politiku na podnikovej úrovni.

1. Rozšírenie vymeriavacieho základu pre platby poistného pre zamestnanca aj  zamestnávateľa bude znamenať zvýšenie ceny práce, čo v nadväznosti na ďalšie negatívne vplyvy súčasnosti (globálna kríza) môže znamenať rušenie pracovných miest alebo nevytváranie pracovných miest a ďalší rast nezamestnanosti. Pritom vysoká miera nezamestnanosti a nedostatok ponuky voľných pracovných miest by mal naopak motivovať vládu k podpore tvorby pracovných miest v duchu programového vyhlásenia vlády, v zmysle ktorého sa – ako sa ukazuje – lživo zaviazala zvyšovať životnú úroveň obyvateľstva.

1. Rozšírenie vymeriavacieho základu pre platby poistného na sociálne poistenie bude mať negatívny dopad predovšetkým na nízkopríjmové skupiny občanov, nakoľko budú platiť vyššie odvody a to aj z tej časti príjmov, z ktorých neplatia daň vzhľadom    na  odpočítateľnú   položku pri určení základu dane. Pritom skupiny občanov s vyšším príjmom, či už zamestnanci alebo SZČO týmto opatrením postihnutí nebudú ak ich súčasný príjem dosahuje a prekračuje maximálne vymeriavacie základy.

1. Rozšírenie vymeriavacieho základu pre platby poistného na všetky druhy sociálneho poistenia, znamená zníženie príjmu zamestnancov a zvýšenie ceny práce.

1. Za osobitne neprijateľné považujem zahrnutie príspevkov na doplnkové dôchodkové sporenie do vymeriavacieho základu pre platby poistného na sociálne poistenie. Ide o osobitný inštitút dobrovoľnej odloženej spotreby, ktorým zúčastnení zamestnanci a SZČO si vytvárajú zdroje na svoje zabezpečenie v starobe. V súčasnosti    sú tieto príspevky oslobodené od dane, čím štát motivoval občanov, aby si sporili na zabezpečenie vyššieho ako základného štandardu v postproduktívnom období života, aby neboli výlučne závislí iba od štátom organizovaného systému zabezpečenia príjmov na starobu. Malo by byť záujmom štátu, aby sa do doplnkového dôchodkového sporenia zapojil čo najväčší počet občanov, aby bol aspoň čiastočne odbremenený verejný dôchodkový systém, ktorý je v hlbokom deficite a následkom vytvorenia súkromného kapitalizačného piliera v rámci  povinného verejného dôchodkového zabezpečenia ešte niekoľko desaťročí verejný dôchodkový systém v deficite aj bude. Štát by mal naopak hľadať všetky možné spôsoby ako motivovať občanov, aby si  aj dobrovoľne odložili časť terajších príjmov           na to obdobie života, keď v dôsledku staroby alebo choroby o možnosť zabezpečiť si príjem ekonomickou aktivitou prídu.

      Osobitnú časť účastníkov doplnkového dôchodkového sporenia tvoria zamestnanci pracujúci v zamestnaniach zaradených do 3. a 4. kategórie zdravotného rizika a ďalšie skupiny zamestnancov, ktorí sú účastníkmi DDS povinne a zákon ukladá                               ich zamestnávateľom prispievať na ich doplnkové dôchodkové poistenie.

      Petíciu proti legislatívnym zásahom do systému doplnkového dôchodkového sporenia včera jej organizátori odovzdali do podateľne Národnej rady. Nesúhlas s pripravovanými  zmenami v nej svojím podpisom vyjadrilo 221 681 ľudí.

1. Zásadne nemôžem súhlasiť ani s navrhnutým modelom valorizácie dôchodkových dávok.  Uvedomme si, prosím, že model valorizácie z dielne pána Mihála bude totiž znamenať sústavné znižovanie dôchodkov v porovnaní s aktuálnou úrovňou miezd v štáte a tým ďalšie znižovanie kúpyschopnosti občanov v postproduktívnom veku. Zmena výpočtu len na základe inflácie znamená oproti predchádzajúcemu spôsobu výpočtu, keď sa zohľadňoval aj rast miezd zníženie čiastky o ktorú sa bude valorizovať dôchodok v roku 2012 a pravdepodobne zníženie aj v ďalších rokoch.

Zvyšovanie dôchodkov iba o mieru inflácie vypočítanú zo sumy priemerného starobného dôchodku spôsobí plošné znižovanie dôchodkov pre všetkých. Ani najnižšie dôchodky po valorizácii navrhnutej v predloženom návrhu zákona nedosiahnu takú sumu   akú by dosiahli pri zachovaní súčasného modelu valorizácie dôchodkov.

Ako príklad  je možné uviesť porovnanie valorizácie dôchodkov stanovené od 1. januára 2011 v porovnaní s valorizáciou podľa predloženého návrhu zákona. Napr. dôchodok vo výške 185 eur bude zvýšený o 1,8 % a dosiahne sumu 188,33 eur, avšak podľa navrhnutej zmeny zvyšovania dôchodkov by dosiahol iba sumu 187,82 eur, nakoľko by vzrástol iba o 2,82 eura pevnej sumy. Uplatnením nového valorizačného mechanizmu by dotknutý nízkopríjmový dôchodca prišiel každý mesiac o 0,51 centov príjmu. Pri dôchodku vo výške 305 eur by každomesačný deficit tvoril 2,67 eur, pri priemernom dôchodku vo výške 350 eur by rozdiel v mesačnom príjme po valorizácii bol 3,48 eur a pri dôchodku 465 eur by rozdiel v každom jednotlivom mesiaci dosiahol sumu 5,55 eur.

Pri raste ostatných ekonomických ukazovateľov v štáte by veľmi rýchlo väčšina poberateľov dôchodkov spadla do sociálnej siete a stali by sa poberateľmi dávok v hmotnej núdzi.

• Dopad  nižšej valorizácie dôchodkov kumulovanej počas niekoľkých rokov by spôsobil podstatné zhoršenie ekonomickej situácie poberateľov dôchodkov a ohrozenie    ich schopnosti zabezpečiť si základné životné potreby v starobe, tak ako im to zaručuje Ústava SR. Pritom ide o skupinu obyvateľstva ktorá je a v blízkej budúcnosti pôjde  do starobného dôchodku a ktorá si nemohla sporiť na dôchodok z dôvodu všeobecne nízkej mzdovej úrovne v bývalom socialistickom Československu, ktorá v podstate pretrváva dodnes. Súčasne by navrhnutý valorizačný mechanizmus znamenal také zníženie dôchodkov v pomere ku mzdám v štáte, že by Slovenská republika neplnila základný záväzok Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce č. 102 o minimálnej norme sociálneho zabezpečenia, ktorý stanovuje minimálnu úroveň starobného dôchodku ako percenta z priemernej mzdy. Zrušenie väzby rastu dôchodku na vývoji miezd je neakceptovateľné a zhorší situáciu dôchodcov.

1. Nemožno súhlasiť ani so skrátením ochrannej lehoty zo 42 na 7 dní; ochranná lehota by mala byť zachovaná. Zamestnanec po skončení zamestnania môže mať zdravotné problémy a 7 dní nemusí stačiť lekárom na to aby rozhodli či je pacient dočasne práceneschopný alebo nie. 

1. Poistenci budú poškodení aj v oblasti nemocenských dávok. Ustanovuje sa totiž nanovo maximálna suma denného vymeriavacieho základu na určenie výšky nemocenských dávok. Vymeriavací základ na určenie výšky nemocenských dávok (1,5 násobok…) má byť nižší ako vymeriavací základ pre výpočet výšky poistného. S takýmto riešením nesúhlasím. Výška vymeriavacieho základu pre stanovenie výšky nemocenských dávok by mala zodpovedať výške vymeriavacieho základu pre poistné.

10.  Do vymeriavacieho základu sa majú zahŕňať aj plnenia, ktoré zamestnávateľ vyplatil zamestnancovi s pravidelným mesačným odmeňovaním po skončení pracovnoprávneho vzťahu. Takéto riešenie by bolo administratívne náročné a pre zamestnávateľov ťažko realizovateľné, nakoľko zamestnanec mohol mať pred zánikom povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti,  v poslednom kalendárnom roku poistenia, pracovnoprávny vzťah s viacerými zamestnávateľmi. Som toho názoru, že ak došlo k zániku poistenia tak z hľadiska poistných princípov by nemalo byť platené žiadne poistné. 

Vážené kolegyne a kolegovia,

sústredila som sa len na niektoré najvážnejšie problémy predlohy novely zákona o sociálnom poistení. No nemôžem sa ubrániť dojmu, že  snahy o jednotný výber daní a poistných odvodov nabral hochštaplerské technokratické tendencie a snahy bez sociálnej dimenzie. Pripomína mi to obdobie roku 1990, v ktorom sa rezort financií dostal na čelo reformných procesov a  sociálna sféra len dopĺňala ekonomické transformácie o sociálne reformy ako reakciu na „ekonomistické“ snahy.  To nie je dobrý smer.

Na záver chcem ešte podotknúť, že považujem za veľmi škodlivú sociálnu politiku, ak sa výpadok vo verejných financiách – vrátane  Sociálnej poisťovne – vláda snaží vyrovnať spôsobom, že uvaľuje bremeno hlavne na bežných ľudí práce. A čo takto zaťažiť významnejšie kapitál, páni? Aj včerajšie a dnešné výsledky rokovania v pléne sú dokladom toho, že vláda pani Radičovej pokračuje ešte bezohľadnejším spôsobom v ožobračovaní slušných ľudí práce, ktorí si prostriedky na život obstarávajú výlučne svojou poctivou prácou.  Kde zostali predvolebné sľuby pani premiérky a rečičky o posilňovaní strednej vrstvy? Ja som vtedy s ňou súhlasila, lebo si myslím, že strednú vrstvu tvoria väčšinou ľudia, ktorí majú zamestnanie a životné potreby si zabezpečujú prácou. Sú najväčšími prispievateľmi do verejných rozpočtov. Nie bohatí. Stredná vrstva je dominantná pre fungovanie štátu. Klamala pani premiérka aj vtedy, keď  dala verejný prísľub, že v koalícii je zhoda, že nebude odvodmi zaťažovať prácu?  No zdá sa, že to bol naozaj len a len trik na dôverčivých voličov.  O klamstve premiérky ju usvedčuje aj samotná dôvodová správa, v ktorej sa uvádza – citujem: „Tu je potrebné zdôrazniť, že každé zvyšovanie odvodov (a samozrejme daní) znižuje príjem zamestnancov vo všetkých odvetviach národného hospodárstva – tento cieľ je teda v rozpore s Programovým vyhlásením vlády SR.“.

Ukazuje sa, že predvolebné sľuby politikov terajšej koalície vrátane pána Sulíka o znižovaní daní a odvodov boli naozaj len prázdne táraniny na lapanie voličov. 

A naostatok pre osvieženie pamäti: ktože to spôsobil enormný výpadok v prvom pilieri? Nebola to tá istá politická partia, ktorá má väčšinu aj v tejto vláde? Nebol to pán Miklóš, ktorý si dosadil do kresla ministra práce, sociálnych vecí a rodiny svojho  poslušného pána Kaníka, o ktorom mal istotu, že dôchodkovú reformu uskutoční podľa diktátu zahraničných vlastníkov finančných inštitúcií? Nebol to práve pán Kaník, po tom, čo draho zaplatil analýzy, v rozpore s odporúčaniami dvoch  renomovaných švajčiarskych firiem, ktoré v záveroch analýzy odporúčali maximálny odvod do druhého piliera v sume troch percent, presadil odvod do II. piliera v sume 6 %? A nebol to pán Brocka, terajší predseda Výboru pre sociálne veci, ktorý pritvrdil a predložil pozmeňovací návrh, ktorým navŕšil tento odvod na 9 %? 

        No nedá mi nespýtať sa: pán minister Mihál: ste matematik. Porátali ste už, o koľko ste vaším pričinením vy sám znížili príjmy Sociálnej poisťovne? Mám na mysli vaše dlhoročné aktivity v podobe v úvodzovkách „cenných“ rád špekulantom, ktorý si osvojili vaše rady typu „ako sa vyhnúť odvodom“,“ ako neplatiť dane“. Koľko podnikov a živnostníkov  takto  neplatilo odvody na základe vašich rád? Je to len tých 25 tisíc samostatne zárobkovo činných osôb, ktoré – ako sám uvádzate v dôvodovej správe -  v rokoch 2006 – 2009 riadiac sa vašimi verejne prezentovanými nehanebnými radami prerušovali svoju činnosť a takto sa vyhli plateniu sociálnych odvodov? Alebo sú to vyššie čísla? A o koľko prišla Sociálna poisťovňa, keď ste vy sám dlhé roky neodvádzali odvody na sociálne poistenie z vašich príjmov?

Ani trochu sa nehanbíte, že teraz chcete tieto prostriedky, ktoré ste takto svojrázne sebe a ďalším špekulantom ušetrili, vytiahnuť z vrecka slušných pracovitých bežných ľudí platiacich si poctivo odvody po celý život? A vôbec sa nehanbíte sa, že ste všetkých oklamali, keď im namiesto sľubovaného  znižovania daní a odvodov siahate do vrecák zvyšovaním daní, zvyšovaním odvodov a znižovaním príjmov z ich poctivej práce? No ale nemali ste už odvahu postaviť sa zoči–voči napríklad dôchodcom či občanom so zdravotným postihnutím, keď ste odignorovali ich pripomienky a vôbec ste nezabezpečili zvolanie oboch rád vlády, aby ste si s nimi vydiskutovali veci!! Osobne považujem vaše počínanie v kresle ministra sociálnych vecí nielen za vrchol amatérstva, ale zároveň aj za vrchol arogancie premiešanej so zbabelosťou. Potom tak vyzerá aj výsledok, ktorý tu máme pred sebou na stole.

Vážené panie poslankyne a páni poslanci,

z dôvodov, ktoré som tu prezentovala v žiadnom prípade nepodporím vládnu predlohu novely zákona o sociálnom poistení. No v snahe zachrániť aspoň čo sa dá a vyhnúť sa najproblematickejším škodlivým dopadom novely  predkladám spolu so skupinou poslancov nasledovné pozmeňovacie návrhy:

Pozmeňujúci a doplňujúci návrh

poslankyne Národnej rady Slovenskej republiky Viery Tomanovej na zmenu a doplnenie vládneho návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 461/2003  Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (parlamentná tlač č. 109)

K Čl. I

1. 57 bod znie:

„57. V § 82 odseky 1 a 2 znejú:

„(1) Dôchodkové dávky vyplácané k 1. januáru kalendárneho roka a dôchodkové dávky priznané od 1. januára do 31. decembra kalendárneho roka sa zvyšujú v závislosti od priemerného medziročného rastu spotrebiteľských cien, od medziročného rastu priemernej mzdy v hospodárstve Slovenskej republiky vykázaných štatistickým úradom za prvý polrok kalendárneho roka a od priemernej mesačnej sumy starobného dôchodku vykázanej Sociálnou poisťovňou k 30. júnu kalendárneho roka, ktorý predchádza kalendárnemu roku, v ktorom sa dôchodkové dávky zvyšujú.

            (2) Dôchodkové dávky sa  zvyšujú od 1. januára kalendárneho roka o pevnú sumu určenú ako súčin priemernej mesačnej sumy starobného dôchodku podľa odseku 1  a percenta určeného akú súčet jednej polovice priemerného medziročného rastu spotrebiteľských cien podľa odseku 1 a jednej polovice medziročného rastu priemernej mzdy v hospodárstve Slovenskej republiky podľa odseku 1. Pevná suma zvýšenia dôchodkových dávok sa ustanoví opatrením, ktoré vydá  ministerstvo  najneskôr do 31. októbra kalendárneho roka. Dôchodkové dávky priznané od 1. januára do 31. decembra kalendárneho roka sa zvyšujú odo dňa ich priznania.“.“.

2. Body 57, 58, 63 až 65 a § 293bx v 91. bode sa vypúšťajú.

V tejto súvislosti sa prečíslujú novelizačné body.

K čl. IV

V čl. IV sa vykonajú úpravy legislatívno-technického charakteru v súvislosti s prečíslovaním novelizačných bodov v čl. I.

Odôvodnenie:

            Navrhujem, aby sa dôchodkové dávky a úrazové dávky  zvyšovali valorizačným mechanizmom, v ktorom sa zohľadnia tri ukazovatele, a to  rast inflácie, rast priemernej mzdy a rast priemerného starobného dôchodku.

Navrhujem vyňať zo spoločnej správy výborov Národnej rady Slovenskej republiky na osobitné hlasovanie s návrhom neschváliť tieto body: 30 až 32 a 37.

Tlač 209

Marec 2011

Vážený pán predseda, vážené kolegyne a kolegovia, pán minister,

     Návrh zákona má viacero závažných vecných a legislatívnych nedostatkov a zdá sa, že navrhovateľom ide len o populistický zámer   pôsobiť pred verejnosťou, že chcú riešiť nezamestnanosť. Konkrétne ide o nasledovné závažné nedostatky:

1. 1.        K § 52 ods. 1 a 2:

Do ustanovení sa zavádza nový pojem „verejnoprospešné služby“, bez jeho právneho vymedzenia na účely zákona o službách zamestnanosti a tiež bez jeho právneho odlíšenia od existujúcej formy aktivačnej činnosti, ktorou sú  „menšie obecné služby“ ktorú navrhovateľ ak naďalej v návrhu ponecháva.

Stanovisko:

• Z legislatívneho hľadiska nie je prípustné zavádzať do zákona nový pojem bez jeho presného obsahového vymedzenia.
• Z legislatívneho hľadiska nie je prípustné  zavádzať na ten istý druh aktivačnej činnosti dva rôzne pojmy (aktivačná činnosť formou menších obecných služieb alebo (formou) verejnoprospešných služieb.
• V dôsledku toho z vecného hľadiska vznikne v zákone o službách zamestnanosti  a najmä v jeho aplikačnej praxi, chaos, pretože bude problém rozlíšiť, čo bude aktivačná činnosť vykonávaná formou menších obecných služieb, a čo bude aktivačná činnosť vykonávaná formou verejnoprospešných služieb. Treba povedať,  že poznáme iba pojem všeobecne prospešné služby vykonávané v súlade so zákonom  č. 213/1997 Z. z. o neziskových organizáciách poskytujúcich všeobecne prospešné služby v znení neskorších predpisov tak, že nezisková organizácia je právnická osoba založená podľa zákona, ktorá poskytuje všeobecne prospešné služby za vopred určených a pre všetkých používateľov rovnakých podmienok a ktorej zisk sa nesmie použiť v prospech zakladateľov, členov orgánov ani jej zamestnancov, ale sa musí použiť v celom rozsahu na zabezpečenie všeobecne prospešných služieb.

1. 1.        K § 52 ods. 3:

• Doplnenie aktivačnej činnosti o formu verejnoprospešných služieb pre Slovenský vodohospodársky podnik, š.p., Slovenskú správu ciest a právnickú osobu založenú štátom, ktorá je správcom odvodňovacích systémov vo vlastníctve štátu (Hydromeliorácie, š.p.) je v rozpore s čl. 4 ods. 1 a čl. 5 ods. 1 Dohovoru MOP č. 29 o nútenej alebo povinnej práci, ktorý nútenú alebo povinnú prácu v prospech právnických osôb, ktoré s výsledkami tejto práce obchodujú, výslovne zakazuje.  V okruhu týchto subjektov sú aj štátne podniky.

1. K § 52 ods. 3:

Pre prípad mimoriadnych situácií sa navršuje rozsah vykonávania „služby“ z doterajších 20 hodín týždenne na 40 hodín týždenne, čo predstavuje maximálny rozsah zákonom ustanoveného pracovného času.

Doterajší limit opakovaného vykonávania verejnoprospešných prác (6 mesiacov) sa predlžuje na 12 mesiacov.

Stanovisko:

• Vzhľadom na to, že organizátor neprijme dlhodobo evidovaného UoZ do pracovného pomeru, nie je vhodné ani pri mimoriadnych udalostiach rozsah vykonávania služby navršovať na 40 hodín, čo predstavuje týždenný pracovný čas. Vykonávateľ služby je stále len uchádzačom o zamestnanie – nemá status zamestnanca ani práva zamestnanca, či už ide o právo na spravodlivú odmenu za prácu, dovolenku na zotavenie, príspevok zo sociálneho fondu, príspevok na stravu atď. Takéto rozšírenie rozsahu prác by predstavovalo skrytú formu nedovoleného novodobého otroctva!

Okrem toho povinnosti fyzických osôb zúčastniť sa na plnení úloh civilnej ochrany osobnými úkonmi v prípadoch mimoriadnych situácií je riešená zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva v znení neskorších predpisov.

• Predĺžením obdobia, počas ktorého bude môcť dlhodobo nezamestnaný UoZ poberajúci dávku v hmotnej núdzi vykonávať aktivačnú činnosť o ďalších 6 mesiacov bude dochádzať k zvyšovaniu dlhodobej nezamestnanosti .

1. 3.        Návrh zákona zakladá aj potrebu na novelizáciu zákona o hmotnej núdzi, pretože „verejnoprospešné služby“ nie sú v ňom zahrnuté medzi činnosťami, ktoré podmieňujú poberanie aktivačného príspevku tak, ako to je u menších obecných služieb pre obec. V dôsledku absencie takejto právnej úpravy by osoby zúčastňujúce sa na verejnoprospešných službách boli vylúčené pri poberaní aktivačného príspevku podľa zákona o pomoci v hmotnej núdzi.

Z týchto dôvodov nemôžem návrh zákona podporiť.

č. p. t. 87

október 2010

Vážené panie poslankyne,

vážení páni poslanci,

pri čítaní návrhu zákona, ktorý máme pred sebou som sa nemohla zbaviť dojmu, že pre pána poslanca Kaníka sú najväčším problémom podmienky férovej konkurencie a spravodlivé podmienky zamestnávania. Pán Kaník zakaždým, keď sa dostane k moci, sa pokúša zlikvidovať v demokratickom svete všeobecne uznávaný inštitút  rozširovania záväznosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa.

Tieto snahy pána Kaníka mi pripomínajú rečnícke vystúpenia rímskeho senátora Marca Portia Cata (marka porcia kata), nazývaného tiež „Cato Cenzor“,  ktorý v závere každej  svojej reči končil so slovami „A Kartágo musí byť zničené!“.  Kartágom pána poslanca Kaníka sú – zdá sa – extenzie kolektívnych zmlúv, ktoré musia „byť zničené a z praxe vymazané!“.

Navrhovatelia v predlohe zákona navrhujú nelogicky a absurdne podmieniť extenziu kolektívnej zmluvy súhlasom dotknutého zamestnávateľa, na ktorého sa má záväznosť kolektívnej zmluvy  vyššieho stupňa vykonať.

           Pozrime sa teda, o čo ide:

Inštitút rozširovania záväznosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa na ďalších zamestnávateľov v odvetví – odborne nazvaný aj pojmom „extenzia kolektívnej zmluvy“  je zaužívaným inštitútom v demokratických štátoch s trhovou ekonomikou. Využívajú ho prakticky všetky členské štáty Európskej únie a  tiež väčšina štátov združených v Medzinárodnej organizácii práce.

Na pôde Medzinárodnej organizácie práce bolo medzi vládami, zamestnávateľskými organizáciami a odbormi už v roku 1949 dohodnuté, že štát môže ovplyvňovať  pokrytie zamestnancov  kolektívnymi zmluvami. Deje sa tak spravidla v dôsledku znižovania pokrytia zamestnancov kolektívnymi zmluvami  a  tiež preto, aby firmy v danom odvetví  – v odvetví ekonomickej činnosti  – nemali konkurenčnú výhodu (vo forme nižších cien)  na trhu tovarov a služieb z dôvodu nižších nákladov práce v porovnaní s firmami, ktoré kolektívnymi zmluvami pokryté sú.

Štát teda môže ovplyvňovať (zvyšovať) pokrytie zamestnancov kolektívnymi zmluvami, okrem iného aj legislatívnymi opatreniami pre rozšírenie kolektívnych zmlúv na zamestnávateľov a zamestnancov, ktorí nie sú priamo pokrytí kolektívnou zmluvou vyššieho stupňa; to znamená:  kolektívnou zmluvou v danom odvetví.  Ustanovenia na rozšírenie kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa sa navrhujú  najčastejšie preto, aby sa kompenzovala slabosť  (potenciálnych)  vyjednávacích strán alebo neexistencia  partnera na  realizáciu kolektívnych zmlúv. 

Podstatou inštitútu rozšírenia záväznosti kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa v rámci zákona o kolektívnom vyjednávaní je, okrem iného, ochrana sociálneho mieru vo všeobecnosti, ochrana pracovnoprávnych nárokov zamestnancov, stabilita výrobných a pracovných postupov u zamestnávateľa, ako aj zamedzenie sociálnemu dumpingu a zabezpečenie férových podmienok hospodárskej súťaže v rámci konkurenčného prostredia.

Rozšírenie kolektívnych zmlúv je  založené na princípe „erga omnes“ (t. j. princípe dobra), ktoré umožní, aby sa  príslušná kolektívna zmluva   stala všeobecne záväznou v rámci jej oblasti pôsobnosti, a to tak, že sa explicitne rozšíri záväznosť tejto kolektívnej zmluvy  aj na zamestnancov a zamestnávateľov, ktorí nie sú členmi zmluvných strán. Dôvod pre ktorý sa toto rozšírenie aplikuje je, že odbory a zamestnávateľské združenia, ktoré vedú kolektívne vyjednávanie, často nemajú všetkých zamestnancov a zamestnávateľov, ktorí formálne patria do oblasti pôsobnosti ich združenia (zväzu) ako svojich členov.

Závery prakticky všetkých medzinárodných konferencií, summitov či rokovaní Rady ministrov EÚ, organizovaných či už Medzinárodnou organizáciou práce, Európskou komisiou, Radou Európy alebo iných medzinárodných inštitúcií, sa vždy vyslovili za význam inštitútu  extenzií, a to najmä v období, kedy sú ekonomiky  Európy a sveta zasiahnuté globálnou finančnou a hospodárskou krízou. Len príkladom spomeniem významné 8. európske regionálne zasadnutie Medzinárodnej organizácie práce, na ktorom sa zúčastnili zástupcovia vlád, zástupcovia zamestnávateľov a zástupcovia zamestnancov zo 46 štátov, predstavitelia a zástupcovia Európskej únie, Svetovej federácie odborov,  Medzinárodnej organizácie zamestnávateľov, Medzinárodnej konfederácie odborov, Business Europe (biznys jú´r´p), Všeobecnej konfederácie odborov, Organizácie spojených národov pre potraviny a poľnohospodárstvo a Európskej vzdelávacej nadácie. Rovnako bohatej účasti na najvyššej úrovni na túto tému sa tešila medzinárodná konferencia v novembri 2008 v Lyone, organizovaná Európskou komisiou  a Medzinárodnou organizáciou práce.

Systém  extenzií kolektívnych zmlúv sa opiera o Dohovor Medzinárodnej organizácie práce č. 98 z roku 1949 o práve organizovať sa a o kolektívne vyjednávať, na ktorý nadväzuje podrobnejšia úprava inštitútu a podmienok extenzií kolektívnych zmlúv  zahrnutá vo  štvrtej  časti Odporúčania Medzinárodnej organizácie práce o kolektívnych zmluvách č. 91  z roku 1951.  Podľa citovaného dokumentu vnútroštátne zákony alebo predpisy môžu rozšíriť kolektívnu zmluvu, okrem iného, za týchto podmienok:

1. ak kolektívna zmluva už pokrýva istý počet príslušných zamestnávateľov a pracovníkov, ktorý je podľa názoru kompetentného orgánu dostatočne reprezentatívny,
2. ak v zmysle všeobecného pravidla žiadosť na rozšírenie zmluvy predloží jedna alebo viacero organizácií pracovníkov alebo zamestnávateľov, ktoré sú zmluvnými stranami,
3. ak pred rozšírením zmluvy zamestnávatelia a pracovníci, na ktorých by sa zmluva mala vzťahovať, dostanú príležitosť, aby predložili pripomienky.

 Čiže sú tam určené tri podmienky pre extenziu:

• reprezentatívnosť kolektívnej zmluvy, ktorá má byť predmetom extenzie
• legitimita žiadateľa – musí ísť o zmluvnú stranu, ktorá kolektívnu zmluvu uzavrela
• príležitosť na predloženie pripomienok dotknutými zamestnávateľmi a pracovníkmi.

Ak si to teda zhrnieme: 

Nie náhodou sa nikde nepíše o tom, že by podmienkou extenzie mal byť aj súhlas dotknutého zamestnávateľa, na ktorého by sa rozšírenie záväznosti kolektívnej zmluvy malo vzťahovať. Je to logické, pretože podstatou extenzie je nútený zásah štátu do zamestanecko -zamestnávateľských vzťahov, a to nie hocijako, ale – všeobecne záväzným právnym predpisom.  Tak ako vo všetkých prípadoch, kedy zákon či iný všeobecne záväzný právny predpis nútene zasahuje do pracovných vzťahov, či iných právnych vzťahov zamestnávateľa a podnikateľa: ani v tomto prípade nie je možné podmieniť prijatie všeobecne záväzného právneho predpisu súhlasom konkrétneho dotknutého zamestnávateľa. A už vôbec nemožno takýto súhlas s vydaním právneho predpisu podmieniť priamo v zákone. Dámy a páni, ak by sme prijali takúto tézu, hrubo by sme zasiahli do ústavného poriadku, konkrétne do ústavného postavenia ministerstva ako štátneho orgánu!  Konkrétne by išlo o nedovolené obmedzenie právomoci ministerstva daného článkom 123 Ústavy SR, podľa ktorého ministerstvá na základe zákonov a v ich medziach môžu vydávať všeobecne záväzné právne predpisy, ak sú na to splnomocnené zákonom. Ústava nepredpokladá, že by všeobecne záväzný právny predpis mal byť podmienený súhlasom  akéhokoľvek mimoústavného orgánu a už vôbec nie individuálneho zamestnávateľského subjektu ako subjektu súkromného práva, voči ktorému budú smerovať povinnosti vyplývajúce z tohto  všeobecne záväzného právneho predpisu.

Slovenská republika vo svojej platnej právnej úprave rozširovania záväznosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa rešpektuje všetky podmienky uvedené v predmetnom odporúčaní Medzinárodnej organizácie práce.

Ak sa obzrieme do histórie, vidíme, že inštitút extenzií nie je ani u nás nič nové: tradícia rozširovania záväznosti kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa na našom území bola zavedená už za I. Československej republiky za  Masarykovského poňatia  demokracie, kedy v zákone o hromadných kolektívnych zmluvách z roku 1937  bol tento inštitút právne upravený a   nebol ani v tom čase nezmyselne podmienený súhlasom dotknutého zamestnávateľa. Tento inštitút  spolu z garanciami koaličných slobôd a aj slobodného kolektívneho vyjednávania bol v ére totality z právneho poriadku vypustený a  znovu bol zavedený ako výraz demokratických zmien po roku 1989 zákonom č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní. Zákon  bol pripravovaný  bývalým Federálnym Ministerstvom práce a sociálnych vecí  s  expertnou podporou Medzinárodného úradu práce za účasti a  bezvýhradného súhlasu sociálnych partnerov. S  rozširovaním záväznosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa do prijatia  tzv. „Kaníkovej“ novely zákona o kolektívnom vyjednávaní v roku 2004 neboli žiadne problémy. Zamestnávatelia pred rozšírením záväznosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa vyjadrovali svoje stanovisko k predmetnému rozšíreniu a tripartitná odborná komisia pri MPSVR SR posudzovala obdobné sociálne a ekonomické podmienky zamestnávateľa,  na ktorého sa mala extenzia vykonať.  K rozšíreniu záväznosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa sa súhlas zamestnávateľa až do zmeny zákona o kolektívnom vyjednávaní v roku 2004  zákonom č. 585/2004 Z. z. nevyžadoval.

Od 1. decembra 2004 sa na návrh  vtedajšieho ministra práce pána Kaníka zákon zmenil v tom zmysle, že extenziu možno vykonať len vtedy,   ak  zamestnávateľ, na ktorého sa má rozšírenie záväznosti kolektívnej zmluvy vzťahovať,  s rozšírením kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa súhlasí. V praxi to znamenalo podstatné zníženie počtu rozšírenia záväznosti kolektívnych zmlúv, čo sa preukázalo štatistickými údajmi. V rokoch 2005 a 2006 sa počet rozšírení záväznosti kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa výrazne znížil. V roku 2007 nebola rozšírená záväznosť žiadnej kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa. Tým sa výrazne znížilo na Slovensku pokrytie zamestnancov kolektívnymi zmluvami.

Zákon č. 328/2007 Z. z. na návrh poslankyne pani Vaľovej zmenil opäť text § 7 odsek 1 zákona o kolektívnom vyjednávaní v tom zmysle, že ministerstvo môže na návrh jednej zmluvnej  strany  alebo na návrh oboch zmluvných strán kolektívnej  zmluvy vyššieho stupňa ustanoviť všeobecne záväzným právnym predpisom, že kolektívna zmluva vyššieho stupňa je záväzná aj pre ďalšieho zamestnávateľa,   ktorý nie je členom organizácie zamestnávateľov, ktorá túto kolektívnu zmluvu uzavrela. To znamená, že podmienka súhlasu dotknutého zamestnávateľa na vykonanie extenzie bola zo zákona vypustená.

Keďže niektorí reprezentanti Republikovej únie  zamestnávateľov prejavovali výhrady voči právnej úprave extenzií, obrátila som sa v roku 2008 ako ministerka  práce a sociálnych vecí a rodiny na Medzinárodný úrad práce o poskytnutie odbornej pomoci v oblasti rozširovania kolektívnych zmlúv. Medzinárodný úrad práce poskytol odbornú pomoc prostredníctvom pána profesora Nikolasa Bruuna z Fínska, experta Medzinárodnej organizácie práce pre slobodu združovania a kolektívne vyjednávanie. Jeho odborná misia sa uskutočnila v Slovenskej republike od 4. mája 2009 do 6. mája 2009 za účasti zástupcov a odborníkov Republikovej organizácie zamestnávateľov, Asociácie zamestnávateľských zväzov a združení,  Konfederácie odborových zväzov a Nezávislých kresťanských odborov a ďalších odborníkov, ktorí sa participovali na príprave  novely zákona o kolektívnom vyjednávaní prijatej v roku 2009. Odborná pomoc sa zamerala na nasledovnú problematiku spojenú s rozširovaním záväznosti kolektívnych zmlúv, najmä:

1. úpravu zákonných podmienok pre rozširovanie kolektívnych zmlúv;

    procesu rozširovania kolektívnych zmlúv;

1. výnimky z rozširovania kolektívnych zmlúv;
2. reprezentatívnosť zamestnávateľov, reprezentatívnosť pracovníkov (odborov).

Na základe výsledkov týchto konzultácií som predložila  v roku 2009 novelu zákona, ktorá aj bola parlamentom prijatá a ktorá skvalitnila postup pri rozširovaní záväznosti kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa. Novela zákona nanovo upravila znenie § 7 odseku 1, 2 a 4 zákona. Rozširovanie záväznosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa dnes  sa  na základe odporúčania experta MOP vykonáva na celé odvetvie – to znamená na všetkých zamestnávateľov s prevažujúcou činnosťou v odvetví označenom kódom odvetvovej klasifikácie ekonomických činností, ak sú splnené podmienky reprezentatívnosti, to  znamená, pokrytie určitého minimálneho počtu zamestnávateľov a  ich zamestnancov. Text novely zákona ešte pred jeho schválením bol posúdený menovaným expertom Medzinárodného úradu práce, ktorý k nemu zaujal podporné stanovisko.

Dámy a páni,

chcem zdôrazniť, že platná právna úprava rozšírenia záväznosti kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa v Slovenskej republike je kompatibilná s právnymi úpravami rozširovania záväznosti kolektívnych zmlúv v krajinách EÚ. Z porovnávacej štúdie Európskeho observatória kolektívnych pracovných vzťahov Európskej nadácie pre zlepšovanie životných a pracovných podmienok  vyplýva, že všetky členské štáty Európskej únie, s výnimkou Veľkej Británie, využívajú inštitút extenzií. Pripomínam, že ani v jednom členskom štáte EÚ nie je rozšírenie záväznosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa podmienené súhlasom dotknutého zamestnávateľa.

Platná právna úprava rozširovania záväznosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa na ďalších zamestnávateľov je dobrá a vychádza z medzinárodných dokumentov, ktorými je Slovenská republika viazaná najmä z Európskej sociálnej charty (revidovanej), z Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách, Medzinárodného  paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce o použití zásad práva organizovať sa a kolektívne vyjednávať č. 98 a ďalej z Odporúčania MOP o kolektívnych zmluvách č.91.

Účelom právneho inštitútu rozširovania záväznosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa  je aj v jeho dnešnej podobe ochrana sociálneho zmieru, priaznivejšia úprava pracovných podmienok a podmienok zamestnania zamestnancov, zabezpečenie relatívne jednotného štandardu pracovnoprávnych a mzdových podmienok pre skupinu zamestnávateľov s prevažujúcou činnosťou v odvetví označenom kódom odvetvovej klasifikácie ekonomických činností, zabránenie sociálnemu dumpingu, zamedzenie neférovému konaniu niektorých zamestnávateľov, ktorí sa nestali členmi organizácie zamestnávateľov s úmyslom vyhnúť sa extenzii,  aj keď nemajú dôvod na oslobodenie od plnenia.

Naproti tomu návrh skupiny poslancov na zmenu zákona o kolektívnom vyjednávaní, v ktorom navrhujú  zmenu podmienok extenzie kolektívnych zmlúv, je   zlým návrhom,  ktorý  škodí  nielen rozvoju priaznivých podmienok férovej konkurencie v trhovej ekonomike, ale aj postaveniu zamestnancov v danom odvetví, na ktoré sa uzatvorené kolektívne zmluvy nevzťahujú. Tento návrh podporuje ambície len tých zamestnávateľov, ktorí nie sú ochotní zdieľať spoločné európske ideály podnikovej sociálnej zodpovednosti  (nazývanej v EÚ „Corporate Socilal Responsibility“) vyznávanej a podporovanej napríklad aj takou vážnou organizáciou zamestnávateľov, ako je Business Europe, v ktorej sú združení najvýznamnejší zamestnávatelia Európy – mimochodom aj Republiková únia zamestnávateľov, ktorá je – paradoxne – hlavným iniciátorom navrhovanej zmeny.

Tento návrh podporuje len tých zamestnávateľov, ktorí nie sú ochotní dodržiavať elementárne princípy férovej konkurencie, ba naopak, ktorí si chcú vylepšovať svoju pozíciu na trhu voči slušným konkurentom v odvetví, v ktorom podnikajú, najmä znižovaním nákladov na  pracovnú silu. Konkurenčnou výhodou je pre nich lacná pracovná sila s minimálnymi nárokmi na dĺžku dovolenky, na pracovnú dobu, na bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci, na podporu regenerácie  pracovnej sily, na doplnkové dôchodkové sporenie  a  na ostané segmenty podnikovej sociálnej politiky. Neférovosť konkurenčnej výhody tu spočíva v tom, že znižovanie nákladov je na úkor sociálneho postavenia tých, ktorí pre zamestnávateľa v skutočnosti vytvárajú zisk; zamestnávateľ, ktorý vyznáva princípy podnikovej sociálnej zodpovednosti a ktorý uskutočňuje priaznivú sociálnu politiku voči svojim zamestnancom, je oproti zamestnávateľovi uplatňujúcemu sociálny dumping v zjavnej konkurenčnej nevýhode. Takto si páni pravičiari predstavujete vytváranie zdravého konkurenčného prostredia? Zákonnou podporou sociálneho dumpingu? Lebo nalejme si čistého vína: ktorý dotknutý zamestnávateľ už len bude súhlasiť s extenziou, ak sa dobrovoľne neprihlásil k signatárstvu kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa už v procese jej vyjednávania a ak mu potom dáme ešte aj možnosť extenziu odmietnuť?

Vážené kolegyne a kolegovia,

ešte raz podčiarkujem: návrh zákona je zlý, absurdný a škodí predovšetkým vytváraniu zdravého a férového konkurenčného prostredia, škodí sociálnemu postaveniu zamestnancov a je v rozpore  s duchom relevantných dokumentov Medzinárodnej organizácie práce ako aj v rozpore s princípmi podnikovej sociálnej zodpovednosti formulovanými samotnými sociálnymi partnermi v rámci Európskej únie a Medzinárodnej organizácie práce. Zároveň postráda elementárnu logiku: ak extenzia vydaná všeobecne záväzným právnym predpisom je všade uznávaným núteným inštitútom rozšírenia záväznosti kolektívnej zmluvy, je absurdné a nelogické podmieňovať jej vydanie súhlasom zamestnávateľa. Zároveň je aj neprimeraným zásahom do ústavných práv štátneho orgánu, keď vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu zákonom podmieňuje súhlasom individuálneho súkromného subjektu, na ktorý sa má tento všeobecne záväzný právny predpis vzťahovať.

Preto ani ja ani poslanci strany SMER-SD  tento  absurdný  návrh zákona nepodporíme.

č. p. t. 63
september 2010

Oceňujem legislatívnu  iniciatívu vlády  s cieľom utvoriť legislatívne prostredie na predchádzanie vzniku povodní a na riešenie následkov povodní, ktoré sa v ostatnom období stali výraznými mimoriadnymi udalosťami v Slovenskej republike a  ktoré si naďalej vyžadujú ďalšie nevyhnuté riešenia a nové prístupy k zabráneniu dopadov na občanov Slovenskej republiky. V tomto smere považujem aj vecné návrhy sledujúce tento účel za adekvátne. V kontexte na nevyhnutnosť urýchleného riešenia a predchádzania ďalším škodám, ktoré by mohli v súvislosti s dôsledkami povodní vzniknúť, považujem za primerané skrátené legislatívne konanie.

    Musím však pripomenúť, že z celkového počtu 40 novelizačných bodov sa  otázkam súvisiacim s následkami povodní venujú len dva – opakujem – dva body, konkrétne bod 16 a čl. II. Všetky ostatné body nesúvisia s následkami povodní a riešia úplne iné otázky. Žiaľ, musím povedať, že viaceré z nich nenapomáhajú zvyšovaniu zamestnanosti, práve naopak:  ich schválením by sa výrazne zúžil vejár aktívnych opatrení trhu práce. A čo je veľmi zlé, vláda navrhuje z aktívnych opatrení trhu práce financovaných z Európskeho sociálneho fondu úplne vylúčiť:

• projekty na zlepšenie postavenia uchádzačov o zamestnanie na trhu práce, schvaľované ministerstvom alebo Ústredím práce, sociálnych vecí a rodiny, ktoré  realizujú úrady práce, sociálnych vecí a rodiny, resp. ústredie,
•  individuálnu štátnu pomoc investorovi schválenú vládou alebo Európskou komisiou na základe žiadosti o poskytnutie štátnej pomoci podľa osobitných predpisov  formou príspevku na vytvorenie nového pracovného miesta a príspevku na vzdelávanie zamestnanca prijatého na vytvorené nové pracovné miesto,
• investičnú pomoc schválenú vládou alebo Európskou komisiou formou príspevku na vytvorenie nového pracovného miesta,
• projekty a programy na podporu rozvoja regionálnej zamestnanosti a zvyšovania zamestnateľnosti  financované zo štátneho rozpočtu,
• projekty a programy na zlepšenie situácie rozvoja zamestnanosti v územnom obvode úradu v rámci partnerstiev podľa § 10 schválených výborom a realizovaných partnerstvami vytvorenými na tento účel.

Vládny návrh na vypustenie týchto nástrojov pôsobí proti zvyšovaniu zamestnanosti prostredníctvom aktívnych opatrení na trhu práce financovaných z verejných zdrojov, najmä z Európskeho sociálneho fondu. Tieto závažné kroky, ktoré podľa môjho presvedčenia povedú k pasivite vlády vo vzťahu k riešeniu nezamestnanosti, chce vláda urobiť v skrátenom legislatívnom konaní , t.j. bez náležitej odbornej prípravy a bez náležitého prerokovania so zainteresovanými subjektmi a bez dostatočného času na zváženie dôsledkov navrhovaných krokov.

           Keď som si kládla otázku, prečo vláda a ministerstvo práce zakomponovala do návrhu novely, ktorá sa prerokúva v skrátenom legislatívnom konaní, také zásadné a  zmeny, ktoré priamo škodia trhu práce, bez náležitej spoločenskej diskusie, vystupuje do popredia veľmi priezračne tento záver:

• vláda podľa všetkého zamýšľa presunúť prostriedky aktívnych opatrení trhu práce, ktorých čerpanie je  dnes  zákonom garantované, na iné účely – dnes nevieme aké!
• Vláda si je vedomá, že takýto presun financií by jej len tak neprešiel, ak by k týmto zámerom uskutočnila štandardnú spoločenskú, politickú diskusiu, či diskusiu so sociálnymi partnermi. 
• Vláda počíta s tým, že ak tieto škodlivé návrhy skryje v súbore s opatreniami na odstraňovanie následkov povodní, vzhľadom na situáciu, ktorá vznikla v spoločnosti v súvislosti s katastrofálnymi dopadmi povodní na poškodené obyvateľstvo, obce, či firmy, návrh zákona prejde aj s nenápadne zakomponovanými anti-opatreniami trhu práce.

     Z týchto dôvodov predkladám pozmeňovacie návrhy, ktorých podstatou je vypustiť z návrhu novely tie novelizačné články, ktoré nesúvisia s riešením dôsledkov povodní či prevencie pred povodňami, no najmä ktoré sú kontraproduktívne vo vzťahu k aktívnemu riešeniu problémov trhu práce. Musím však upozorniť, že pokiaľ by tieto pozmeňovacie návrhy neboli schválené, nemôžem za novelu zákona hlasovať.