Prvý návrh „protirómsky“ a likvidačný určite! Prečo to pani Nicholsonová nepovie otvorene? Prečo presadzuje na rezorte práce osobitne problematiku Rómov, hoci táto problematika ani nepatrí podľa kompetenčného zákona do pôsobnosti Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR, a teda koná v rozpore s článkom 2 ods. 2 Ústavy SR? Prečo nerieši problematiku štátnej sociálnej podpory, sociálnej pomoci, pomoci v hmotnej núdze na občianskom princípe, ako ju k tomu viaže Ústava SR a medzinárodné zmluvy?

Ale prečo, pri svojej asi nenávisti k tomuto etniku, hádže cez palubu aj 200 tisíc občanov majoritnej časti obyvateľstva a ich detí vrátane ďalších národnostných skupín?! Pýtam sa ako človek, mama, ale aj ako dlhoročná pracovníčka venujúca sa sociálnej problematike a napokon ako sociálnodemokratická politička: ako mieni naložiť pani Nicholsonová s novorodencami, batoľatami, deťmi predškolského a školského veku pochádzajúcich (ako to ona hrdo nazýva) zo sociálne vylúčených spoločenstiev – hladnými, na ulici pod holým nebom v zime v lete a polonahými??? Čo mieni urobiť so zdravotne postihnutými osobami a staršími občanmi v hmotnej núdzi, čo s tehotnými mamičkami? Ponechá ich svojmu osudu na ulici? A vôbec ako mieni štátna tajomníčka naložiť s armádou nezamestnaných, pre ktorých pani Nicholsonová s ministrom Mihálom neurobili vôbec nič?!

Dovolím si zopakovať už povestnú vetu: „Keby hlúposť nadnášala, tak by niekto lietal po Slovensku ako lastovička“. „Ten niekto“ jedným dychom povie, že zamestná za minimálnu mzdu všetkých nezamestnaných a zruší pomoc v hmotnej núdzi. Pýtam sa: čo „ten niekto,“ robil jeden a pol roka? Prečo narástla nezamestnanosť o viac ako jedno percento a rastie ďalej? Prečo už ani v Bratislave si nevie nájsť pracovné miesto 45 ročná žena? Prečo rezort práce, sociálnych vecí a rodiny nevyčerpal peniaze, a to rádovo milióny eur, rozpočtovaných na rok 2010? Prečo keď neustále narastala a narastá nezamestnanosť v roku 2011 na aktívnu politiku trhu práce minister Mihál znížil rozpočet takmer o 4/5 v porovnaní s rokom 2010 a na rok 2012 o ďalšie dve tretiny – t.j. takmer na nulu?

Finančný príspevok z Európskeho sociálneho fondu je určený priamo na zvýšenie zamestnanosti a zamestnateľnosti nezamestnaných, to sa vedenie MPSVR SR ešte nenaučilo ani za jeden a pol roka? Veď zvyšovanie zamestnanosti je účinný liek na našu ekonomiku. Miesto konkrétnych činov a motivácie občanov pracovať vydalo terajšie vedenie MPSVR SR pokyn na kontrolnú akciu „Očista“, ktorej jediným zámerom bolo vyradiť čo najviac uchádzačov o zamestnanie z evidencie – tých, ktorí pracovali na základe dohody o vykonaní práce resp. dohody o pracovnej činnosti. Akcia mala konečný cieľ: dosiahnuť umelým spôsobom vylepšenie štatistiky – administratívnym znížením miery nezamestnanosti. To bol darček pána Mihála nezamestnaným k Vianociam! Ministra, ktorý – ako sa sám verejne vychvaľoval – na deň potrebuje 400 až 600 eur a príjem týchto občanov, na jeden mesiac neprevýši ani 140 eur. Toho ministra, ktorý sa pred Vianocami za prítomnosti fotoaparátov a kamier marketingovo producíroval v rúchu dobrotivého deduška Mikuláša s arogantnou štátnou tajomníčkou odetou v rúchu anjela po zariadeniach sociálnych služieb. No stará ľudová múdrosť hovorí: Satanovi nepomôže ani anjelské rúcho, vždy zostane Satanom.

MPSVR SR pod vedením politických nominantov za SaS nedokázalo realizovať ani nastavenú sociálnu politiku voči dlhodobo nezamestnaným ani ťažko zamestnateľným občanom. Dokonca nevyužili ani zákonné nástroje služieb zamestnanosti, ani iné podporné mechanizmy pre rodiny s deťmi do troch rokov veku detí v rámci štátnej sociálnej podpory a sociálnej pomoci.

Určite je dobrý príspevok pri starostlivosti o dieťa do troch rokov , ktorý umožňuje pracovať obom rodičom a súčasne môže znamenať odbornú predškolskú starostlivosť a výchovu pre dieťa v čase, kedy dieťa najviac rastie a prijíma najviac informácií. Ide o deti do troch rokov veku a o obrovskú pomoc takým deťom, ktorým ich rodičia nevedia, nemôžu prípadne nechcú poskytnúť kvalitnú starostlivosť i predškolskú výchovu.

Pri dobrom výbere nami rozbehnutých projektov „Lokálnej stratégie komplexného prístupu“ (tak sa volal projekt) mohol byť rozhodujúcou mierou vyriešený problém 30 až 50 obcí (v závislosti od ich veľkosti) s vysokou mierou dlhodobej nezamestnanosti. Projekt, ktorý v danej obci riešil súčasne bývanie, nezamestnanosť, vzdelávanie, sociálne služby (pomoc starším a ťažko zdravotne postihnutým), poskytovanie zdravotnej starostlivosti vrátane preventívnej zdravotnej starostlivosti, rozvoj kultúry a podpory kultúrneho dedičstva vrátane vedenia občanov k vlastnej identite. Všetko toto hodil „ten niekto“ cez palubu a nechal obce vynakladať finančné prostriedky na realizáciu zazmluvnených projektov bez reálnej refundácie garantovaných výdavkov. Viaceré obce či mestá sa dostali do dlhov, čo samozrejme znamená ďalšie negatívne dôsledky pre ne.

„Ten niekto“, nedokázal navrhnúť a realizovať náhradné koncepčné opatrenia, iba podsúval občanom Slovenska klamlivé, zavádzajúce kvázi informácie, nehanbil sa osočovať, klamať, znevažovať, hoci nemá ani potuchu o obsahu záväzných dokumentov viažucich sa na danú problematiku, ktoré nie je možné pri riešení veci ignorovať. Mám na mysli smernice a iné záväzné dokumenty EÚ a medzinárodné zmluvy, ktorými je Slovenská republika viazaná. No zdá sa, žiaľ, že pani vysoká štátna úradníčka má medzery aj v znalostiach Ústavy SR, lebo inak by nemohla pri svojich supernápadoch ignorovať článok 39 ods. 2, ktorý hovorí: „ Každý kto je v hmotnej núdzi má právo na takú pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok “.

Článok 38 Ústavy SR garantuje zvýšenú ochranu zdravia pri práci ženám, osobám s ťažkým zdravotným postihnutím a mladistvým, ktorí majú právo na osobitnú ochranu v pracovných vzťahoch. Súčasne Ústava SR v Čl. 12 garantuje rovnosť v dôstojnosti a v právach, a preto nie je možné diskriminovať mladistvých, absolventov ani dlhodobo nezamestnaných znížením minimálnej mzdy, ktorá je aj tak veľmi nízka a jeden rodič z nej neuživí ani svoje jediné dieťa. A čo viac, ide o zásadný rozpor s právom EÚ a dohovormi Medzinárodnej organizácie práce, Európskou sociálnou chartou, ktorými je nimi viazaná. To sa samozrejme týka aj pomoci v hmotnej núdzi. Nečítala snáď pani štátna tajomníčka uvedené dokumenty?

V kontexte uvedeného sa natíska otázka: má vôbec občan SR pôsobiaci ako verejný činiteľ, ktorý vyhlásil, že keď skončí vo verejnej funkcii, vráti sa späť, odkiaľ prišiel (…v tomto prípade azda na Korziku…?), morálne právo byť vo verejnej funkcii, v pozícii, kde má možnosť zasahovať do sociálnej politiky štátu voči občanom? Za akým skutočným účelom sa dotyčná osoba dočasne presťahovala z rajského ostrova na Slovensko? Naozaj je jej úprimnou snahou pomáhať občanom Slovenska? Otázka je naliehavejšia o to viac, ak všetky predkladané návrhy sú poznačené tým, že u tejto osoby viditeľne absentujú základné relevantné vedomosti v tejto oblasti a praktické skúsenosti, no najmä preto, že čím ďalej tým viac vystupujú do popredia arogantné antisociálne zamerané riešenia zbohatlíčky necitlivej voči tým, ktorí nemali šťastie zbohatnúť pofidérnou privatizáciou či výhodným vydajom.

A na záver ešte klasická latinská otázka: „Qui bono?“ Komu prospievajú takíto nominanti bez adekvátnych vedomostí na vysokých štátnych funkciách?

Predstavenie Mihálovho návrhu balíka pripravovaných projektov zamestnanosti na rokovaní vlády je úbohé, neodborné a svedčí o nevedomosti autorov a teda aj predkladateľa. Nemá nič spoločné so skutočnou pomocou nezamestnaným občanom. Pripravované projekty zamestnanosti sú neefektívne a neznamenajú v praxi žiadny prínos z hľadiska počtu pracovných miest. Pozrime sa však jednotlivé návrhy projektov.

Projekt na záchranu kultúrneho dedičstva: ktorý má vytvoriť až 900 pracovných miest pri obnove hradov a iných kultúrnych pamiatok. Pripomeniem, že kultúrne pamiatky, kde už samotné slovo pamiatky naznačuje, že ide o zákonom chránené kultúrne dedičstvo vyžadujúce vysokú mieru odbornosti, pokiaľ ide o jeho údržbu a obnovu, reštaurovanie. Veľmi by som želala našim umelcom aby sa im takejto práce dostalo a určite by ju s láskou a vysoko odborne vykonávali. To však nie je práca pre armádu 900 nezamestnaných, najmä ľudí so základným vzdelaním, ani pre našich umelcov za 600 Eur hrubého príjmu na mesiac a po dobu trvania prác 6 mesiacov. Ak by sme aj vzali do úvahy, že pôjde o pomocné práce pri obnove kultúrnych pamiatok, mám za to, že by musel byť v prvom rade vyčlenený potrebný balík financií na odbornú obnovu pamiatkového fondu, aby bolo zabezpečené financovanie predovšetkým odborných prác (reštaurátori, architekti) v takom rozsahu aby títo odborníci potrebovali 900 ľudí na pomocné práce. To však zabezpečené nie je.

Avšak v takom prípade nie je potrebné riešiť vec spôsobom navrhovaným pánom Mihálom, pretože už počas môjho vedenia rezprtu PSVR som riešila aktiváciu uchádzačov o zamestanie okrem iného aj podporou dobrovoľníckej služby, ktorú vykonáva uchádzač o zamestanie formou poskytovania pomoci pri starostlivosti o ochranu a zachovanie kultúrneho dedičstva, a to priamo novelou do zákona o službách zamestanosti (§ 52a). Túto dobrovoľnícku službu môže vykonávať uchádzač o zamestnanie v rozsahu 20 hodín týždenne nepretržite najviac počas šiestich kalendárnych mesiacov.

Projekt spolupráce pri výchove a vzdelávaní: ktorý má pripraviť sociálnych asistentov pre prácu v znevýhodnenom prostredí, kde na jedno pracovné miesto sa plánuje vynaložiť 12 623 Eur (áno dobre čítate, ide o takmer 380 000 bývalých slovenských korún), a to pre ľudí, ktorí by mali mať minimálne strednú odbornú školu s maturitou. Nedá mi nepripomenúť tisícky nezamestnaných vysokoškolsky vzdelaných sociálnych pracovníkov – absolventov vysokých škôl a stredných škôl tých, ktorí sa vzdelávali priamo pre takúto prácu či poslanie. Tí, ktorí by takúto prácu ako absolventi určite a s radosťou prijali. Tí, ktorí sú ako absolventi evidovaní na úradoch práce, sociálnych vecí a rodiny v rámci celej SR ako nezamestnaní uchádzači o zamestnanie.

Súčasné vládnuce zoskupenie spolu s novinármi kritizovali aké neefektívne s vysokými nákladmi na vzdelávanie, je vzdelávanie a zamestnávanie ľudí, ktorí stratili pracovné návyky, boli dlhodobo nezamestnaní, v mnohých prípadoch negramotní. Hovorím o spolitizovanom nástroji určenom na zamestnanie dlhodobo nezamestnaných – sociálne podniky, ktoré sú využívané vo všetkých krajinách EÚ a úspešne. Pričom náklad po dobu 30 mesiacov t.j. na dva a pol roka bol plánovaný na 9 680 eur a sociálny podnik musel byť udržateľný po dobu piatich rokov. Čo je o 3 tis. Eur (90 378 Sk) lacnejšie a na dlhšiu dobu ako ministrom Mihálom navrhovaný projekt. Minister Mihál nedokázal, a to aj napriek vynakladanej maximálnej snahe, nahradiť tento nástroj služieb zamestnanosti iným efektívnym nástrojom.

Ešte kurióznejší, neodborný a nákladnejší je návrh projektu lokálnej zamestnanosti, ktorý má vytvoriť 100 pracovných miest na krátkodobé práce v malých a stredných podnikoch, údajne vhodný aj pre príslušníkov rómskych komunít, kde náklady na jedno pracovné miesto navrhuje minister Mihál vo výške 12 623 eur po dobu 12 mesiacov.

Návrh projektu podpora zmien v náhradnej starostlivosti: ktorý by mal vytvoriť 4070 pracovných miest pre odborníkov na výchovu v detských domovoch, považujem za úplne nezmyselný. V detských domovoch žije 4 000 detí, u ktorých je realizovaná náhradná rodinná starostlivosť a príprava ďalších 4070 odborníkov je neefektívna, drahá ale najmä nepotrebná. Ak by pán Mihál hovoril o preškolení stávajúcich zamestnancov, profesionálnych rodičov a pod., tomu by sa dalo rozumieť a určite aj pripraviť projekt na takúto aktivitu samozrejme v reálnom počte potrebných zamestnancov resp. náhradných rodičov. Navrhovaný počet pracovných miest nemá v realite žiadne opodstatnenie, a to ani v časovom horizonte nasledujúcich 39 mesiacov, najmä v čase, kedy je potrebné šetriť každý cent a prísne zvažovať ale aj plánovať akékoľvek výdavky.

Projekt globálne granty na nové pracovné miesta: ktorými chce pán Mihál podporiť regionálnych zamestnávateľov, ktorí dajú prácu dlhodobo nezamestnaným v Banskobystrickom, Košickom a Prešovskom regióne usvedčuje ministra i štátnu tajomníčku z nevedomosti, nakoľko pri realizácii globálnych grantov je nevyhnutné uplatniť špecifický postup; jedna z možností by bola zriadiť v uvedených troch regiónov SORO (sprostredkovateľský orgán) a potom na Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny certifikačný orgán. No každé z možných riešení bude vyžadovať odsúhlasenie v Bruseli a novú štruktúru riadenia Európskeho sociálneho fondu (ďalej len „ ESF“). Ide o neodborný nezmysel s akým prišiel minister Fígel, keď chcel použiť peniaze z iných operačných programov na budovanie diaľnic.

Pre pána Mihála, ktorý sa snaží pomáhať len podnikateľom, nezaujíma sa - ani sa za jeden a pol roka nenaučil – pre koho a na čo slúži ESF, uvádzam, že tento slúži v rámci operačného programu. „Zamestnanosť a sociálna inklúzia na zvýšenie zamestnanosti a zamestnateľnosti nezamestnaných, zamestnancov ohrozených nezamestnanosťou , pre marginalizované skupiny občanov a pre sociálne vylúčených občanov, alebo občanov ohrozených sociálnym vylúčením, pre občanov v hmotnej núdzi, sociálnej núdzi ako aj pre občanov v kombinácii hmotnej i sociálnej núdzi.“ Inými slovami v žiadnom prípade nie je určený na podporu regionálnych zamestnávateľov a ani národných zamestnávateľov.

Projekt zvýšenia dostupnosti opatrovateľskej služby: ktorý v podstate znamená iba komplikáciu pre starších ľudí pri platení za poskytnutú opatrovateľskú službu je prakticky iba náhradou kšeftu keďže nevyšiel obchod s I-Pay kartami.

Projekt „Terénna sociálna práca“: je iba pravidelne opakovaný projekt, keďže obce nevytvárajú pracovné miesta na dobu neurčitú pre vyškolených terénnych sociálnych pracovníkov ale iba obnovujú vždy v rámci projektu terénnej sociálnej práce vykonávané aktivity. Komentovať tento projekt, v súvislosti s vytváraním asistenta terénneho sociálneho pracovníka považujem už za zbytočné.

Nečerpanie prostriedkov ESF, ale ani ďalších fondov, tak ako to prezentuje súčasné vládne zoskupenie – obrovskú úsporu – je veľmi krátkozraké a Slovák by povedal, že kvôli íveru nevidí brvno. To znamená, že kvôli miliónom eur, nečerpáme miliardy eur, čo je síce pre EÚ výhodné ale pre nás je to obrovská strata možnosti riešiť napr. nezamestnanosť, ktorá v rámci EÚ patrí medzi najvyššiu, ale aj regionálny rozvoj, vyrovnávať regionálne rozdiely, podporovať vedu a výskum ako základné atribúty naštartovania hospodárskeho rastu, znižovať mieru chudoby a pod.

Pán Mihál, odporúčam Vám prijať odborníkov, ktorí vedia pracovať s fondami EÚ, majú skúsenosti s prípravou výziev, tvorbou manuálov, usmernení, ovládajú všeobecne záväzné právne predpisy súvisiace s agendou eurofondov a dokážu účelne čerpať ESF, v záujme pomoci zamestnať sa evidovaným nezamestnaným uchádzačom o zamestnanie. Potom nebudete musieť hľadať pokútne spôsoby v rámci verejného obstarávania pre Vami vybranú právnickú spoločnosť, ktoré by Vás mala vysekať zo súdnych sporov za opakované porušovanie zmluvných podmienok u zazmluvnených projektov.

Ďalej zastávam názor, že je zbytočné a neefektívne obstarávať právnickú spoločnosť na hájenie Vašich rozhodnutí, ktoré by mali hájiť predovšetkým Vami prijatí zamestnanci, ktorí Vám takéto zlé riešenie odporúčali.

Ak aj nie, prvé odhady z januára 2011 boli o dva mesiace neskôr spresnené a vládou schválené. Masívne prepúšťanie načasované na roky 2011– 2012 sa dotýka viac ako 5 100 pracovníkov železničných spoločností. Väčšina z nich na železniciach už nepracuje, niektorí si našli prácu, mnohí sú v evidencii na úrade práce a poberajú podporu a to napriek tomu, čo im súčasná vláda sľúbila.

Keď vláda SR schválila svojím uznesením č. 40/2011 Analýzu fungovania železničných spoločností, premiérka Iveta Radičová vyhlásila, že zámerom je rýchla pomoc prepusteným tak, aby títo zamestnanci „nemuseli byť ani jeden deň evidovaní na úrade práce“. Jej slová potvrdil aj minister práce, sociálnych vecí a rodiny Jozef Michál, ktorého rezort tiež nenaplnil svoje sľuby o takejto pomoci „všetkým občanom, ktorí stratili prácu z dôvodu hromadného prepúšťania“. Dobrý zámer premiérky Ivety Radičovej sa však nepodarilo zrealizovať.

Tak ako sa blížil termín spustenia vládou odobreného masívneho hromadného prepúšťania pracovníkov železničných spoločností (v rámci Programu revitalizácie železničných spoločností schváleného uznesením č. 188/2011) vzďaľovala sa aj ich nádej, že štát dodrží svoje sľuby a pomôže tým, ktorí prišli o prácu. Plány ministra Jozefa Mihála využiť prepustených železničiarov na programe kontroverzných protipovodňových opatreniach, či v subdodávateľských automobilových firmách alebo pri nových investíciách zostali viac menej na papieri alebo nestačili. Aj sľuby o školeniach a rekvalifikáciách sú stále v nedohľadne.

Kompetentní, čí už je to premiérka vlády SR Iveta Radičová, ktorá zodpovedá za činnosť celej vlády alebo minister práce, sociálnych vecí a rodiny SR Jozef Mihál nevyriešia problémy nezamestnaných bývalých železničiarov tým, že cez média budú ich úrady poukazovať na toho, kto a prečo nesplnil verejne proklamované sľuby dané tisíckam prepúšťaných železničiarov alebo sa zakrývať za nekvalitu spracovaných súťažných ponúk uchádzačov verejného obstarávania. Z pohľadu mojich skúseností musím konštatovať, že tu zlyhala predovšetkým práca MPSVR SR a jeho výkonných zložiek.

Zlyhala koncepčne a aj organizačne. Koncepčne, lebo daná situácia si vyžadovala mať jasne zadefinovanú stratégiu ako zabezpečiť splnenie verejných sľubov. Organizačne preto, lebo aj to minimum, čo sa rozhodol pán minister vykonať sa nedotiahlo do úspešného konca. Potvrdzovali to dlhé rady čakajúcich na zaregistrovanie sa na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny a fakt, že proklamované sľuby o školeniach a rekvalifikáciách sa stále nekonajú.

Komicky vyznieva dnešná situácia ohľadom ich zabezpečenia. Služby typu informačného poradenstva a vzdelávania pre tých, ktorým bolo sľúbené, že nebudú ani jeden deň v evidencii nezamestnaných sa verejne obstarávajú pol roka od ich prepustenia zo zamestnania. A pritom s tými, ktorí sa dostali na zoznam prepúšťaných sa malo aktívne pracovať ešte v čase, keď boli zamestnaní v železničných spoločnostiach.

Za povšimnutie stojí aj úvaha o tom, čo cieli MPSVR SR tým, že školiace a rekvalifikačné aktivity chce sústrediť do rúk jednej firmy. Prepustení železničiari sú z celého Slovenska.

K takémuto rozhodnutiu by som pristupovala s pochopením vtedy ak, by sa z jeho úrovne pripravil národný vzdelávací program pre skupiny prepustených pracovníkov, s jasným odborným zameraním, ktorý by následne zabezpečovala externá firma. Súťažné podmienky verejnej súťaže zameranej na poradenstvo a vzdelávanie však tomu nenasvedčujú. Zarážajúce je aj to, že cena, ktorá spravidla patrí medzi najdôležitejšie kritéria pre prijatie ponuky, v prípade tejto verejnej súťaže sa ako kritérium vôbec nevyskytuje.

Na nezvládnutí celej situácie sa podieľa aj fakt, že nastúpením súčasnej vlády k moci z rezortu práce odišlo, či na základe organizačných zmien alebo dobrovoľne mnoho odborníkov, ktorých nahradili neskúsení ľudia bez odborného zázemia.

Zlyhanie ministra práce, sociálnych vecí a rodiny však v tomto prípade najviac pocítia rodiny a deti prepustených železničiarov.