Problémom je vysoká cena potravín v obchodných reťazcoch a to aj napriek nízkym výkupným cenám u našich poľnohospodárov. Ľudia si nemôžu dovoliť kúpiť to, čo si dovoliť mohli pred dvomi, tromi, alebo štyrmi rokmi. Navyše je vysoká nezamestnanosť.

V minulosti patrili práve poľnohospodári k najväčším zamestnávateľom. Teraz mnohé družstvá chátrajú. Prispel k tomu aj fakt, že vláda Mikuláša Dzurindu, pardon, Ivety Radičovej, zrušila šesť
percentnú daň na predaj z dvora.
Ako tvrdia sami poľnohospodári a družstvá, počas predaja z dvora sa im začalo opäť dariť a preto, aby uspokojili dopyt, nakúpili nové zvieratá, stroje a investovali do technológií. Teraz sa predaj zastavil a oni žijú zo dňa na deň a aby prežili, musia prepúšťať ľudí a nová technika chátra. Čo s tým teda spravíme?

1. Zníženie dane na predaj z dvora
Chceme presadiť opätovné zníženie dane na predaj z dvora. Vďaka tomu sa zníži cena potravín a poľnohospodári budú opäť predávať viac, najmä priamo. Teraz totiž neboli schopní konkurovať cenám dovážaných potravín. Týmto im konkurenčný boj uľahčíme. Avšak týmto opatrením sa vrátime do stavu, kedy mohli konkurovať aj nákupným reťazcom. To je však iba prvé opatrenie. Bez druhého nebude príliš účinné a naopak.

2. Trhy
Priznám sa, v tomto prípade som sa inšpirovala susednými krajinami, kde sú akési trhy a burzy. Sú už zavedené, v praxi odskúšané a populárne. O čo teda ide?
V pravidelných intervaloch, napríklad každé štyri týždne, niekedy aj častejšie, budú okresné mestá organizovať trhy. Na ne môžu prísť predávať všetci poľnohospodári z okresu, možno aj z kraja. Priestor, teda stánky by mohli dostať zadarmo. Bolo by to výhodné aj pre poľnohospodárov, aj pre mestá. A prečo? Pretože časť zisku predajcov sa mestám vráti cez dane. Poľnohospodári nebudú nútení predávať pre rôznych veľkých odoberateľov za minimálny zisk, či dokonca pod cenu.
Budú mať takpovediac “peniaze na ruku”, čím získajú financie na rôzne nečakané výdavky, ako je napríklad ochorenie zvierat, alebo pokazená poľnohospodárska a iná technika.
Na trhoch bude vykonávaná kontrola registračných pokladníc a váhy. Každý predajca musí poskytnúť overenú informáciu o mieste, odkiaľ predávané produkty pochádzajú. K tomuto opatreniu by sme radi pridali ďalšie opatrenie – za takéhoto predajcu po dobu jedného roka zaplatíme odvody pre
účely sociálneho poistenia v záujme pomôcť rozbehnúť podnikanie (môže ísť
aj o konkrétny peňažný príspevok na osobu a mesiac).

Výhody

Možno sa to na prvý pohľad nezdá, ale týmto krokom sa zatlačí na obchodné reťazce a predajcov, aby znížili svoje marže na potravinách a tým pádom aj ceny. Môžu to byť potraviny ako zaváraniny, ovocie, zelenina, mlieko, ale aj med, múka, či cukor.
Vďaka nižším cenám si budú môcť ľudia dovoliť kúpiť väčšie množstvo potravín, napríklad mlieka, medu, alebo čerešní, ktoré by si inak nekúpili vôbec.
K predajcom z dvora nebudú ľudia musieť cestovať niekam za mesto a hľadať ich, ale môžu si porovnať všetky tovary a vybrať ten, ktorý im vyhovuje najviac. A to na jednom mieste v ich okresnom meste, kam chodí verejná medzimestská doprava.
Predajcovia získajú hotovosť a vyrovnajú svoju stratu. Predpokladám, že časom začnú hospodáriť zo ziskom. Týmto nie len prinesú peniaze do rozpočtu, ale najmä budú môcť zamestnať tých ľudí, ktorých museli počas Radičovej vlády prepustiť. Neskôr vytvoria ďalšie pracovné miesta.
Pohne sa celá ekonomika a obyvateľstvo začne bohatnúť. Zároveň sa spomalí inflácia.

Ešte raz v skratke: lacnejšie potraviny, vyššia kvalita potravín, viac pracovných miest a viac peňazí do rozpočtu, ktoré sa môžu použiť na školstvo, zdravotníctvo, alebo výstavbu ciest.

Na záver dodám. Určite si každý povie, že znížením dane na predaj z dvora sa vytvorí v štátnom rozpočte diera. Ja s tým nesúhlasím. A prečo? Je to rovnaké, ako akcia na pomaranče v Tescu. Namiesto kila si kúpim dve.

Tento nápad nadväzuje na môj predchádzajúci o práve na prvé zamestnanie. Tento sa však týka podnikania. Pracovne ho môžeme nazvať právo na podnikanie.

Momentálne je situácia taká, že občan musí byť tri mesiace nezamestnaný, až potom má nárok na príspevok na podnikanie od štátu. Úľavy dostáva na jeden rok. To by sa však mohlo zlepšiť.

Môj návrh je nasledovný:

Začať podnikať môže úplne každý, kto chce. Podporuje tým ekonomiku a je veľmi pravdepodobné, že vytvorí nové pracovné miesta. A štát by mal takýchto ľudí podporiť. Oni mu to predsa vrátia.

Ak má niekto chuť podnikať. Nemal by mu to štát sťažiť. Podnikateľské prostredie, konkurencia a nájdenie prvých klientov je aj tak dosť náročné.

Podnikať sa dá aj z domu. Kresliť obrazy, vyšívať, fotiť rôzne akcie, alebo opravovať počítače, či robiť preklady. Na služby nie je potrebný takmer žiaden kapitál. Preto by mohli podnikať aj študenti, už počas štúdia vysokej školy, alebo strednej školy. V tom prípade by za nich štát aj naďalej platil odvody tak, ako je tomu doteraz a platili by všetky študentské výhody. Navyše, po skončení školy by sa mohli uchádzať o štátny príspevok na rozbeh podnikania a dostali by rovnaké výhody, ako každý začínajúci podnikateľ.

• Bude takýto študent študentom denného štúdia?
  • Áno
• Bude takýto študent nezaopatreným dieťaťom na účely štátnej podpory?
  • Áno
• Budú mať rodičia takéhoto študenta denného štúdia nárok na prídavok na dieťa?
  • Áno
• Bude aj naďalej štátnym poistencom na účely zdravotného poistenia?
  • Áno

Myslím si, že výhody by nemali mať len veľkí zahraniční investori, ale práve drobný lokálny podnikatelia, pretože tí vytvárajú najviac pracovných miest.

Ak niekto začne podnikať ihneď po skončení pracovného pomeru, mal by mať rovnaký nárok na všetky výhody ako ten, ktorý je tri mesiace nezamestnaný. Jednoducho by sa mala táto čakacia doba úplne zrušiť.

Ak si podnikateľ počas prvého roku prenajme priestory alebo stroje, napríklad kanceláriu, ťažké stroje a podobne, bola by mu vrátená DPH, ktorú teraz musí povinne zaplatiť. Tým by sa oveľa viac „rozpumpovala“ ekonomika a podporili partnerské vzťahy medzi firmami.

Opäť sa jedná len o prvotné návrhy a budem rada, ak mi napíšete, čo si o tom myslíte. Dôležitý je totiž názor od ľudí. My v parlamente môžeme vymyslieť čokoľvek, no ak to nepomôže, bude to zbytočné mrhanie prostriedkami.

Ak aj nie, prvé odhady z januára 2011 boli o dva mesiace neskôr spresnené a vládou schválené. Masívne prepúšťanie načasované na roky 2011– 2012 sa dotýka viac ako 5 100 pracovníkov železničných spoločností. Väčšina z nich na železniciach už nepracuje, niektorí si našli prácu, mnohí sú v evidencii na úrade práce a poberajú podporu a to napriek tomu, čo im súčasná vláda sľúbila.

Keď vláda SR schválila svojím uznesením č. 40/2011 Analýzu fungovania železničných spoločností, premiérka Iveta Radičová vyhlásila, že zámerom je rýchla pomoc prepusteným tak, aby títo zamestnanci „nemuseli byť ani jeden deň evidovaní na úrade práce“. Jej slová potvrdil aj minister práce, sociálnych vecí a rodiny Jozef Michál, ktorého rezort tiež nenaplnil svoje sľuby o takejto pomoci „všetkým občanom, ktorí stratili prácu z dôvodu hromadného prepúšťania“. Dobrý zámer premiérky Ivety Radičovej sa však nepodarilo zrealizovať.

Tak ako sa blížil termín spustenia vládou odobreného masívneho hromadného prepúšťania pracovníkov železničných spoločností (v rámci Programu revitalizácie železničných spoločností schváleného uznesením č. 188/2011) vzďaľovala sa aj ich nádej, že štát dodrží svoje sľuby a pomôže tým, ktorí prišli o prácu. Plány ministra Jozefa Mihála využiť prepustených železničiarov na programe kontroverzných protipovodňových opatreniach, či v subdodávateľských automobilových firmách alebo pri nových investíciách zostali viac menej na papieri alebo nestačili. Aj sľuby o školeniach a rekvalifikáciách sú stále v nedohľadne.

Kompetentní, čí už je to premiérka vlády SR Iveta Radičová, ktorá zodpovedá za činnosť celej vlády alebo minister práce, sociálnych vecí a rodiny SR Jozef Mihál nevyriešia problémy nezamestnaných bývalých železničiarov tým, že cez média budú ich úrady poukazovať na toho, kto a prečo nesplnil verejne proklamované sľuby dané tisíckam prepúšťaných železničiarov alebo sa zakrývať za nekvalitu spracovaných súťažných ponúk uchádzačov verejného obstarávania. Z pohľadu mojich skúseností musím konštatovať, že tu zlyhala predovšetkým práca MPSVR SR a jeho výkonných zložiek.

Zlyhala koncepčne a aj organizačne. Koncepčne, lebo daná situácia si vyžadovala mať jasne zadefinovanú stratégiu ako zabezpečiť splnenie verejných sľubov. Organizačne preto, lebo aj to minimum, čo sa rozhodol pán minister vykonať sa nedotiahlo do úspešného konca. Potvrdzovali to dlhé rady čakajúcich na zaregistrovanie sa na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny a fakt, že proklamované sľuby o školeniach a rekvalifikáciách sa stále nekonajú.

Komicky vyznieva dnešná situácia ohľadom ich zabezpečenia. Služby typu informačného poradenstva a vzdelávania pre tých, ktorým bolo sľúbené, že nebudú ani jeden deň v evidencii nezamestnaných sa verejne obstarávajú pol roka od ich prepustenia zo zamestnania. A pritom s tými, ktorí sa dostali na zoznam prepúšťaných sa malo aktívne pracovať ešte v čase, keď boli zamestnaní v železničných spoločnostiach.

Za povšimnutie stojí aj úvaha o tom, čo cieli MPSVR SR tým, že školiace a rekvalifikačné aktivity chce sústrediť do rúk jednej firmy. Prepustení železničiari sú z celého Slovenska.

K takémuto rozhodnutiu by som pristupovala s pochopením vtedy ak, by sa z jeho úrovne pripravil národný vzdelávací program pre skupiny prepustených pracovníkov, s jasným odborným zameraním, ktorý by následne zabezpečovala externá firma. Súťažné podmienky verejnej súťaže zameranej na poradenstvo a vzdelávanie však tomu nenasvedčujú. Zarážajúce je aj to, že cena, ktorá spravidla patrí medzi najdôležitejšie kritéria pre prijatie ponuky, v prípade tejto verejnej súťaže sa ako kritérium vôbec nevyskytuje.

Na nezvládnutí celej situácie sa podieľa aj fakt, že nastúpením súčasnej vlády k moci z rezortu práce odišlo, či na základe organizačných zmien alebo dobrovoľne mnoho odborníkov, ktorých nahradili neskúsení ľudia bez odborného zázemia.

Zlyhanie ministra práce, sociálnych vecí a rodiny však v tomto prípade najviac pocítia rodiny a deti prepustených železničiarov.