Podporujme svojich hoci drobných zamestnávateľov, ktorých život je spojený so Slovenskom, a ktorí svoje ťažko zarobené peniaze spotrebujú tu doma. Tu žijú, platia energie, jedia, tankujú palivo do áut, kupujú si oblečenie, deťom hračky, skrátka tí, ktorí zase podporia ekonomiku štátu a zaplatia tu dane.

Moja predstava by bola nasledovná: Napríklad otec automechanik, ktorý má syna rovnako zručného ako on sám a tiež sa zaujíma o autá. Ak zamestná svojho syna, vytvorme mu teda na to priestor a odpustime dane jemu namiesto veľkej zahraničnej spoločnosti. Nech namiesto zaplatenia daní za jeden rok zainvestuje do dielne, ktorú prenechá synovi. A ukážte mi otca, ktorý také niečo nespraví s radosťou a hrdosťou. Komu inému odovzdá ochotnejšie všetko čo vie ako svojmu potomkovi. A ak náhodou má otec dcéru, tá isto privedie ženícha, alebo má zase susedka kaderníctvo a syna, ktorý by sa rád vyučil za automechanika. Tým chcem povedať, že to nemusia byť len pokrvní príbuzní, ale aj známi a priatelia, ktorí by mohli spoločne pracovať v štátom podporenom rodinnom podniku. No a tu azda vyjdem v ústrety aj mojim večným kritikom k zákonníku práce. Lebo vo firme, kde si zamestná rodič vlastné dieťa, určite si poradí aj s jeho pracovnými návykmi. Poznáme to predsa rodičia všetci , niekde síce uľavíme a privrieme oči, ale na druhej strane vieme najlepšie kedy a ako ratolesť vrátiť do náležitých medzí.

Vrátim sa však k tým firmičkám. Z európskych fondov vieme využiť veľmi slušný finančný balík práve na zamestnávanie absolventov . Myslím , že by sa to dalo skĺbiť už s praxou počas štúdia. Je potrebné podporiť práve štúdium takých profesií, ktoré nám z pracovného trhu skoro vymizli. A súčasne vytvoriť prepojenie s už existujúcimi firmami. Vysvetlím svoju predstavu – študenti tak stredných ako aj vysokých škôl by mali povinnú prax. Dokonca podľa mojich predstáv aj platenú. Existovali by zmluvy s firmami, ktoré by mali záujem vychovať si pracovníkov – nielen pre seba – a brali by si študentov k sebe na prax. Takéto firmy by z európskych peňazí mohli zariadiť dielne pre praxujúcich študentov, nakúpiť si potrebné stroje a zariadenia pre prax a cvičenia študentov, zaplatiť človeka, ktorý sa praxujúcim bude venovať. Mohli by sa vytvoriť aj poradenské centrá, ktoré by zase pripravovali študentov, ktorí sa chcú sami dať na podnikanie, ako začať, ako založiť firmu, ako vybaviť úver, atd…

Samozrejme, píšem veľmi jednoducho, ale som toho názoru, že pre tieto prípady by aj legislatíva mala byť upravená tak aby takéto riešenie bolo dostupné každému občanovi Slovenska.

Preto som spolu s mojimi kolegami začala intenzívne prechádzať rôzne fóra a weby pre podnikateľov a živnostníkov a spoločne sme prišli na ďalšie riešenie. To takpovediac vyplynulo aj z požiadaviek, respektíve sťažností, ktoré sa na internete nachádzali.

Nazvali sme ho „Centrálny register neplatičov“

Jedná sa o špeciálnu sekciu na webovej stránke ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny. Cez ňu bude možné overiť budúceho obchodného partnera, respektíve zamestnávateľa.

A čo sa bude overovať? To, či daná firma, respektíve podnikateľ splácajú všetky svoje pohľadávky v riadnom termíne.

Ako prvé bude platenie odvodov. Pokiaľ právnická osoba dlží na odvodoch niekoľko tisíc, ba desiatok tisíc Eur, je veľká pravdepodobnosť, že o svojich zamestnancov sa riadne nestará a tí môžu mať neskôr veľké problémy.

Taktiež je riziko toho, že bude takáto firma mať snahu ničiť trh a svojich konkurentov. Či už tlakom a tajnými dohodami so svojimi obchodnými partnermi, alebo inak a ešte horším spôsobom.

Uveďme si príklad:

Veľká firma s názvom F, ktorá sa chce zbaviť všetkých malých konkurentov spraví podraz. Od každého konkurenta nakúpi tovar a služby, zaplatí tiež zálohovú faktúru, napríklad 30% z finálnej sumy. Vyzerá to, že je všetko OK. Služby a tovar sú dodané. Živnostníci sa tešia ako zarobia. Momentálne sú v strate, pretože maržu 70% nemajú a keďže sa jednalo o veľkého zákazníka, firmu F, ktorá zjednáva, má veľa referencii a pôsobí seriózne, ani im na um nezišlo, čo sa bude diať.

Firma F jednoducho zvyšných 70 percent nedoplatí. Pre malých živnostníkov a začínajúcich podnikateľov to automaticky znamená krach. Čo je horšie, o peniaze neprídu len oni, ale aj ich rodiny, deti, zamestnanci a ich rodiny s deťmi. A na úrade máme hneď niekoľko desiatok nezamestnaných.

Živnostníci a drobní podnikatelia nemajú peniaze na právnikov a niekoľkoročné súdne spory. Zavrú svoje podniky a firmy a putujú taktiež na úrad práce.

Veľká firma má peniaze na kvalitných právnikov a súdny spor sa môže ťahať desaťročie.

Centrálny register neplatičov by teda obsahoval okrem právnických osôb, ktoré neplatia odvody za svojich zamestnancov aj informácie o tom, či nebol v minulosti vedený súdny spor, ktorý daná firma F prehrala.

Nie však všetky. Iba tie, ktoré sú už uzatvorené a súd v nich firme F nariadil vyrovnať všetky podlžnosti.

Takto by nebolo možné register zneužiť na nekalú súťaž. Opäť je pre mňa veľmi dôležitý váš názor. Či už v komentári, alebo cez kontaktný formulár, ak chcete ostať v internetovej anonymite.

Tento nápad nadväzuje na môj predchádzajúci o práve na prvé zamestnanie. Tento sa však týka podnikania. Pracovne ho môžeme nazvať právo na podnikanie.

Momentálne je situácia taká, že občan musí byť tri mesiace nezamestnaný, až potom má nárok na príspevok na podnikanie od štátu. Úľavy dostáva na jeden rok. To by sa však mohlo zlepšiť.

Môj návrh je nasledovný:

Začať podnikať môže úplne každý, kto chce. Podporuje tým ekonomiku a je veľmi pravdepodobné, že vytvorí nové pracovné miesta. A štát by mal takýchto ľudí podporiť. Oni mu to predsa vrátia.

Ak má niekto chuť podnikať. Nemal by mu to štát sťažiť. Podnikateľské prostredie, konkurencia a nájdenie prvých klientov je aj tak dosť náročné.

Podnikať sa dá aj z domu. Kresliť obrazy, vyšívať, fotiť rôzne akcie, alebo opravovať počítače, či robiť preklady. Na služby nie je potrebný takmer žiaden kapitál. Preto by mohli podnikať aj študenti, už počas štúdia vysokej školy, alebo strednej školy. V tom prípade by za nich štát aj naďalej platil odvody tak, ako je tomu doteraz a platili by všetky študentské výhody. Navyše, po skončení školy by sa mohli uchádzať o štátny príspevok na rozbeh podnikania a dostali by rovnaké výhody, ako každý začínajúci podnikateľ.

• Bude takýto študent študentom denného štúdia?
  • Áno
• Bude takýto študent nezaopatreným dieťaťom na účely štátnej podpory?
  • Áno
• Budú mať rodičia takéhoto študenta denného štúdia nárok na prídavok na dieťa?
  • Áno
• Bude aj naďalej štátnym poistencom na účely zdravotného poistenia?
  • Áno

Myslím si, že výhody by nemali mať len veľkí zahraniční investori, ale práve drobný lokálny podnikatelia, pretože tí vytvárajú najviac pracovných miest.

Ak niekto začne podnikať ihneď po skončení pracovného pomeru, mal by mať rovnaký nárok na všetky výhody ako ten, ktorý je tri mesiace nezamestnaný. Jednoducho by sa mala táto čakacia doba úplne zrušiť.

Ak si podnikateľ počas prvého roku prenajme priestory alebo stroje, napríklad kanceláriu, ťažké stroje a podobne, bola by mu vrátená DPH, ktorú teraz musí povinne zaplatiť. Tým by sa oveľa viac „rozpumpovala“ ekonomika a podporili partnerské vzťahy medzi firmami.

Opäť sa jedná len o prvotné návrhy a budem rada, ak mi napíšete, čo si o tom myslíte. Dôležitý je totiž názor od ľudí. My v parlamente môžeme vymyslieť čokoľvek, no ak to nepomôže, bude to zbytočné mrhanie prostriedkami.

Takýmto nezodpovedným zamestnávateľom ochotne nadbiehal aj pán poslanec Suja, keď v druhom čítaní podal svoj pozmeňovací návrh, ktorý je výslovne proti ochrane zdravia zamestnancov. Páni koaliční poslanci, bez toho, že by ste sa boli čo len zamysleli nad obsahom pozmeňovacieho návrhu pána Suju a nad jeho dopadmi na zdravie zamestnancov, ste mu tento návrh jednomyseľne – celá už v tom čase rozpadnutá koalícia – odsúhlasili! Tak mi teda dovoľte, aby som vám objasnila, čo ste vlastne schválili:

V § 21 ods. 2 v novej druhej vete ste zrušili povinnosť zamestnávateľa zriadiť pracovnú zdravotnú službu pre zamestnancov, ktorí vykonávajú práce zaradené v prvej alebo druhej pracovnej kategórii. Čo teda je pracovná zdravotná služba? Pracovná zdravotná služba je podľa prerokúvaného zákona v platnom znení druhom preventívnej a ochrannej služby, pričom zákon definuje tieto služby ako „odborné služby poskytované zamestnávateľovi, ktorý je povinný ich zabezpečiť pre všetkých zamestnancov, a ktoré súvisia s výberom, organizovaním a vykonávaním odborných úloh pri zaisťovaní bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, predovšetkým s prevenciou rizík vrátane psycho-sociálnych rizík a ochranou pred nimi.“
Samotnú pracovnú zdravotnú službu definuje zákon v § 26 ods. 1 ako (citujem): „…odborné poradenské služby v oblasti ochrany zdravia pri práci výkonom zdravotného dohľadu, pri ktorom pracovná zdravotná služba najmä
a) spolupracuje pri zisťovaní nebezpečenstiev a hodnotí zdravotné riziká, ktoré ohrozujú zdravie zamestnancov pri práci,
b) hodnotí faktory pracovného prostredia a stav pracovných podmienok, ktoré môžu ovplyvňovať zdravie zamestnancov,
c) podporuje prispôsobovanie práce zamestnancom,
d) poskytuje poradenstvo zamestnávateľovi i zamestnancom, najmä pri
1. plánovaní a organizácii práce a odpočinku vrátane usporiadania pracovísk a pracovných miest,
2. technológiách a látkach, ktoré sa používajú pri práci a ktoré môžu ohroziť zdravie,
3. ochrane a kladnom ovplyvňovaní zdravia, hygiene, fyziológii a psychológii práce, ergonómii vrátane prostriedkov individuálnej ochrany a kolektívnej ochrany,
e) zúčastňuje sa
1. na vypracúvaní programov ochrany a podpory zdravia zamestnancov, na zlepšovaní pracovných podmienok a na vyhodnocovaní nových zariadení a technológií zo zdravotného hľadiska,
2. na opatreniach pracovnej rehabilitácie,
3. na rozboroch pracovnej neschopnosti, chorôb z povolania, ochorení súvisiacich s prácou a zdravotných rizík,
4. na organizovaní systému prvej pomoci v prípade ohrozenia života alebo zdravia zamestnancov,
f) školí zamestnancov na poskytovanie prvej pomoci,
g) spolupracuje pri poskytovaní informácií, výcviku a výchovy v oblasti ochrany a kladného ovplyvňovania zdravia, hygieny, fyziológie a psychológie práce a ergonómie a
h) vykonáva lekárske preventívne prehliadky vo vzťahu k práci.

Pracovná zdravotná služba má u nás viac ako 20 ročnú tradíciu. Podľa dohovoru Medzinárodnej organizácie práce č. 161 z roku 1985 o závodných zdravotných službách, ktorým je Slovenská republika viazaná, lebo ho už v roku 1988 ratifikovala, je štát povinný zriadiť pracovnú zdravotnú službu pre všetkých pracovníkov. Obzvlášť potrebné je zriadenie pracovnej zdravotnej služby pre pracovníkov II. kategórie, ktorá je na rozhraní práce, ktorá ešte môže byť bezpečná, avšak riziká poškodenia zdravia sú tu už možné. Podľa § 31 ods. 3 zákona č. 355/2007 Z. z o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov sa totiž do druhej kategórie zaraďujú práce, pri ktorých vzhľadom na riziko nie je predpoklad poškodenia zdravia, najmä
a) práce, pri ktorých faktory práce a pracovného prostredia neprekračujú limity ustanovené osobitnými predpismi a
b) práce, pri ktorých je rizikový faktor práce ionizujúce žiarenie, ak stavebné, technické a organizačné opatrenia zaručujú, že ožiarenie zamestnancov ani pri dlhodobej expozícii neprekročí limity ožiarenia pracovníkov ustanovené osobitným predpisom.
No a práve pracovná zdravotná služba je tým subjektom, ktorý dokáže odborne posúdiť a zistiť, či zamestnanci tejto kategórie sú vystavení nebezpečenstvu ohrozenia zdravia a vyhodnotiť zdravotné riziká, ktoré ohrozujú zdravie zamestnancov pri práci, či ohodnotiť faktory pracovného prostredia a stav pracovných podmienok, ktoré môžu ovplyvňovať zdravie zamestnancov. Preto zmenu, ktorú ste tu schválili považujem za veľmi škodlivý zásah do systému BOZP. Predpokladám, že mnohí ste ani nevedeli, čo vlastne schvaľujete.
Chcela by som upozorniť na skutočnosť, že až 66% priznaných chorôb z povolania bolo u zamestnancov zaradených do II. kategórie! Spolu v I. a II. kategórii pracuje až 95% pracovníkov. Páni poslanci, uvedomujete si, že ste takto vylúčili až 95 % pracovníkov z aktívneho dohľadu nad pracovným prostredím a ochranou zdravia v súvislosti s vykonávanou prácou? Takto ste, páni koaliční poslanci, svojím hlasovaním 1,9 miliónov zamestnancov obrali o ich ústavné právo na ochranu zdravia pri práci garantované článkom 36 ústavy.
Pán Suja, pýtam sa vás: kto a za čo vás tak zaloboval, že ste neváhali drvivú väčšinu pracovníkov vystaviť takémuto riziku?
Nie je preto náhoda, že pán prezident napadol práve túto zmenu. Ak by ste si námietku pána prezidenta neosvojili, 95% pracovníkov si nebude istí, či práca, ktorú vykonávajú, resp. pracovné prostredie neohrozuje ich zdravie.

Dovoľte mi poukázať na ďalšie škodlivé dôsledky vami schválenej zmeny.

Odhliadnuc od legislatívne nevhodného systematického začlenenia uvedenej zmeny do § 21, schválením tohto škodlivého návrhu ste zároveň našu legislatívu postavili do rozporu s právne záväzným aktom Európskej únie, konkrétne Smernicou Rady 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a zdravia pracovníkov pri práci. Aj pán prezident vo svojom rozhodnutí poukazuje na princíp citovanej smernice, ktorým je zákaz zhoršenia už dosiahnutého stavu ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov a že naopak, členské štáty sú zaviazané zlepšovať preventívne opatrenia na zaistenie BOZP a zosúlaďovať podmienky pri zachovaní už dosiahnutých zlepšení. Čiže samotná smernica sa riadi zásadou zákazu „reformatio in peius“. Ak by sme si neosvojili výhrady pána prezidenta, bude nepochybne Slovenská republika čeliť konaniu o nesúlade prerokúvaného zákona s citovanou smernicou, za čo – ak to páni a panie predkladatelia napadnutého ustanovenia zákona neviete – hrozí nášmu štátu vysoká pokuta. O pár hodín tu budeme riešiť problémy spojené so zostavením rozpočtu verejnej správy a ja sa pýtam: Máme na takéto zbytočné pokuty, na takéto vyhadzovanie peňazí prostriedky?
Vážení, majme na pamäti, že zároveň ste dostali Slovenskú republiku do pozície porušovateľa medzinárodnej zmluvy, konkrétne citovaného dohovoru Medzinárodnej organizácie práce, ktorým je Slovenská republika viazaná. V prípade, že by odbory podali v tejto veci podnet na Medzinárodný úrad práce, vláda by čelila konaniu Výboru MOP pre vykonávanie dohovorov a odporúčaní. Toto konanie sa deje verejne pred celým svetom v rámci každoročnej medzinárodnej konferencie a veľmi škodí povesti štátu, voči ktorému konanie smeruje.

Touto zmenou ste zároveň zaťažili verejné financie, a to zvýšením nákladov spojených s poškodením zdravia z práce, choroby z povolania s následnými výdavkami na invalidné dôchodky, podpory v nezamestnanosti….Napríklad len náhrada za bolesť a náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktoré sú hradené Sociálnou poisťovňou pre jednu priznanú chorobu z povolania, tvoria čiastku cca 12 304 €. Mysleli ste, pán minister Mihál, keď ste s touto zmenou súhlasili na to, že Sociálna poisťovňa nemá na takéto zbytočné náklady financie? A to nehovorím o zaťažení systému zdravotnej starostlivosti, ktorý už dlhšie vykazuje nedostatok financií a ktorého stav sa v plnej nahote ukázal v dnešných dňoch.

No a v neposlednom rade ste podporili začiatok rozpadu systému prevencie chorôb z povolania na Slovensku.

Páni poslanci, panie poslankyne,
aj za mnou chodili v rokoch 2006 – 2009 zamestnávatelia lobovať v prospech obmedzenia pracovnej zdravotnej služby, dokonca tieto návrhy prednášali aj verejne na rokovaniach tripartity. No ja som takýmto návrhom, poškodzujúcim zdravie pracovníkov, nikdy nevyhovela. Hanbila by som sa zamestnancom, ktorým by práca v rizikovom prostredí poškodila zdravie, pozrieť do tváre. Pamätajte na to, že aj vy sa budete dívať do tváre týmto pracovníkom. Obraciam sa preto na vás s výzvou, aby ste prehodnotili svoju pôvodnú podporu zmene zákona napadnutej prezidentom, ktorú – a to dúfam – väčšina z vás narýchlo a nepremyslene podporila a aby ste v tomto čítaní túto chybu napravili a aby ste vyhoveli prezidentovmu návrhu na vypustenie 22. bodu a bodov 35 až 43 novely zákona.
Ďakujem za pozornosť.

V zákone inšpektorátom práce rozširuje pôsobnosť – mimochodom sú to tie isté inšpektoráty, ktoré Radičová a Kaník zdecimovali tak, že neboli schopné vykonávať svoje základné poslanie – inými slovami pridáva im robotu.

Robotu, ktorú bez dostatočného počtu odborných zamestnancov a materiálno-technického vybavenia nemajú možnosť zvládnuť. A už vôbec nie bez dostatočnej časovej rezervy a potrebných financií. Ibaže peniaze nepridáva ani zamestnancom ani na materiál a techniku. Iba na rovnošaty pre inšpektorov. Že by zase kšeft pre vyvoleného?

No a kde v uvedených novelách myslí na zamestnanca, posúďte sami: Zmierňujú sa sankcie za porušenie právnych predpisov zo strany zamestnávateľa dokonca tak, že život zamestnanca, ktorému vznikol pracovný úraz v dôsledku porušenia týchto predpisov, má cenu nie doteraz platných minimálne 33.000 EUR – niekdajších jeden milión korún – ale minimálne J E D E N  T I S Í C  EUR. Inak povedané život zamestnanca podľa ministra práce Jozefa Mihála má cenu slovom minimálne jeden tisíc EUR. Minister, nielenže likviduje kolektívne vyjednávanie – zákon o kolektívnom vyjednávaní, znižuje ochranu zamestnanca – Zákonník práce , ale vypustil aj pokutu do 100.000 EUR za nedodržanie záväzkov zamestnávateľa , ktoré mu – zamestnávateľovi – vyplývajú z kolektívnych zmlúv. A ministrovo odôvodnenie? Nuž stále to isté. Zníženie administratívneho a finančného zaťaženia zamestnávateľov a podnikateľov. Akoby ešte nestačilo, treba zrušiť aj poskytovanie rekondičných pobytov zamestnancom pracujúcim pri nadmernom hluku.  A dôvod, nuž neúčelnosť. Nie je predsa účelné prenášať finančné zaťaženie na zamestnávateľa. Nuž a koho podnikateľský zámer je napĺňaný?

Nie náhodou ten, ktorý ma podnikateľ a zamestnávateľ? Z uvedených noviel je znova a znova zrejmé, že minister Mihál je služobníkom predovšetkým pre podnikateľov a nie pre všetkých občanov Slovenska. A už vôbec nie pre 2.100.000 zamestnancov.