Podrobnejší komentár nájdete v tomto článku (kliknite).

Tak toto je sila! Z vyjadrenia pána ministra pre médiá zreteľne a nezakryto vyplýva jeho absencia akéhokoľvek uznania ideálov humanitného poslania Medzinárodnej organizácie práce  ako súčasti siete organizácií Organizácie spojených národov (ďalej len „OSN“). A že teda z jeho pohľadu  je viazanosť Slovenskej republiky dohovormi MOP nezmyselná.

Pozrime sa teda na to, čo vlastne Medzinárodná organizácia práce je. Na akých princípoch je vystavaná, komu a čomu slúži.

Medzinárodná organizácia práce (ďalej len „MOP”) je tripartitnou organizáciou, v ktorej majú zastúpenie vlády, organizácie zamestnávateľov, organizácie zástupcov pracovníkov   členských štátov, ako aj medzinárodné organizácie sociálnych partnerov. Bola založená v roku 1919 po skončení prvej svetovej vojny v priebehu Mierovej konferencie vo Versailles. Mimochodom: s myšlienkou   zriadiť takúto organizáciu prišli nie odbory, ako by sa niekto domnieval a už vôbec nie komunisti, ale dvaja francúzski priemyselníci Robert Owen z Walesu a Daniel Legrand  najmä z dôvodu ochrany pred neférovou konkurenciou praktizujúcou sociálnym dumpingom a z dôvodu obavy pred rozsiahlymi sociálnymi nepokojmi.

K založeniu tejto organizácie existovali na začiatku štyri motívy:

1. Uplatňovanie zásady humanity v priemyselných vzťahoch (t.j. vzťahoch medzi zamestnávateľom a pracovníkmi).
2. Motív politický. Bez zlepšenia podmienok práce pracovníkov by sa vytváral sociálny nepokoj, ktorý by mohol vyústiť až do revolúcie.
3. 3. Motív ekonomický. V dôsledku svojho nevyhnutného účinku na náklady  výroby, ktorékoľvek odvetvie hospodárstva alebo samotná krajina by neprijatím sociálnej reformy vystavila seba do nevýhody oproti svojim konkurentom. Samotná preambula Ústavy MOP uvádza, že: „neúspech ktoréhokoľvek národa prijať humánne podmienky práce je prekážkou aj pre ostatné národy, ktoré túžia zlepšiť podmienky práce v ich vlastných krajinách”.

1. 4. Ideály mieru. V  spojitosti s koncom prvej svetovej vojny, v ktorej pracovníci prispeli podstatne k jej ukončeniu tak na bojiskách, ako aj v odvetviach hospodárstva. Táto skutočnosť sa uvádza na samom začiatku textu Preambuly Ústavy MOP „celosvetový a trvalý mier možno nastoliť len vtedy ak je založený na sociálnej spravodlivosti”.

MOP bola v roku 1946 ako prvá prijatá do systému OSN. Text Ústavy MOP sa stal XIII. časťou Versailleskej zmluvy (Mierová zmluva medzi spojenými a združenými mocnosťami a Nemeckom vrátane protokolu, ktoré boli podpísané vo Versailles 28. júna 1919). Komisia práce vtedy presadila najmä zásady aplikovateľné na podmienky práce, ktorými sa má riadiť politika členských štátov MOP a ktoré sa včlenili do XIII. časti Versailleskej zmluvy – Preambuly Ústavy MOP:

• úprava počtu pracovných hodín, vrátane zavedenia maximálnej dĺžky pracovného dňa a pracovného týždňa;
• úprava ponuky pracovných síl;
• prevencia nezamestnanosti;
• poskytovanie primeraných miezd na pokrytie životných nákladov;
• ochrana pracovníka pred chorobou z povolania, ochorením alebo zranením v súvislosti so zamestnaním;
• odstránenie detskej práce a ochrana detí, mladistvých a žien v súvislosti so zamestnaním;
• zabezpečenie v prípade staroby a úrazu;
• rovnaká mzda za prácu rovnakej hodnoty;
• ochrana záujmov pracovníkov, keď sú zamestnaní v inej krajine, ako je ich vlastná krajina;
• sloboda združovania a právo organizovať sa;
• inšpekčný systém zabezpečujúci posilnenie zákonov na ochranu pracovníkov.

MOP má za svoj cieľ podporu sociálnej spravodlivosti a medzinárodne uznávaných ľudských, pracovných a sociálnych práv.

MOP je založená najmä na týchto cieľoch a zámeroch:

a) práca nie je tovar;

b) sloboda prejavu a sloboda združovania sa sú základnými podmienkami pokroku;

c) každá chudoba predstavuje nebezpečenstvo pre prosperitu všade vo svete;

d)   zápas proti každému nedostatku sa musí viesť s nepoľavujúcou silou v každom národe a cestou nepretržitého a sústredeného medzinárodného úsilia, v ktorom sa zástupcovia pracovníkov (zamestnancov) a zástupcovia zamestnávateľov, majúci rovnaké postavenie ako zástupcovia vlád, spoločne zapoja do slobodnej diskusie a do demokratického rozhodovania s cieľom podporovať všeobecné blaho.

V súčasnom období v čase globálnej finančnej a hospodárskej krízy MOP presadzuje tieto strategické ciele:

a) podpora a realizácia pracovných noriem a základných zásad a práv pri práci,

b) vytváranie väčších príležitostí pre ženy a mužov na zabezpečenie dôstojného zamestnania a dôstojného príjmu,

c) zvýšenie pokrytia a účinnosti sociálnej ochrany pre všetkých,

d) posilnenie trojstrannosti (tripartity) a sociálneho dialógu.

MOP formuluje a vytvára medzinárodné pracovné normy – dohovory a odporúčania MOP (minimálna úroveň základných pracovných práv) najmä v oblastiach:

• sloboda združovania a právo organizovať sa (vytváranie zo strany zamestnávateľov a zo strany pracovníkov /zamestnancov/ organizácií na presadzovanie a ochranu ich práv a záujmov, práva zamestnávateľov, práva pracovníkov /zamestnancov/, odborové práva);
• sociálny dialóg, kolektívne vyjednávanie, kolektívne zmluvy;
• odstránenie všetkých foriem nútenej alebo povinnej práce;
• účinné zrušenie detskej práce;
• odstránenie diskriminácie, ak ide o zamestnanie a povolanie;
• podmienky zamestnania a pracovné podmienky;
• bezpečnosť a zdravie pri práci;
• inšpekcia práce;
• minimálne normy sociálneho zabezpečenia;
• rovnosť príležitostí a zaobchádzanie atď.

MOP ponúka odbornú spoluprácu a pomoc v oblastiach profesijného vzdelávania, pracovnej rehabilitácie a zamestnávania zdravotne postihnutých osôb, politiky zamestnanosti, pracovnej administratívy, riadenia, družstiev, malých a stredných podnikov, štatistiky práce a pod. Podporuje rozvoj nezávislých organizácií zamestnávateľov a nezávislých organizácií pracovníkov.

Činnosť MOP je finančne zabezpečená prostredníctvom finančných príspevkov členských štátov MOP podľa schválenej príspevkovej stupnice a schváleného rozpočtu.

Treba zdôrazniť, že v  čase hľadania odpovedí na riešenie problémov spojených s dôsledkami globálnej finančnej a hospodárskej krízy to bola práve MOP, ktorá sa spolu s Európskou komisiou, OECD a ďalšími medzinárodnými organizáciami zasadila o urýchlené riešenie vecí a s ktorá je súčasťou procesov hľadania odpovedí na globalizačné výzvy ako je posilnenie konkurencie, zvýšenie zamestnanosti, presadenie princípov dôstojnej práce, spravodlivého rozdeľovania statkov ako aj princípov dôstojného života. Na viacerých summitoch organizovaných v ostatných troch rokoch uvedenými medzinárodnými organizáciami bolo zdôraznené, že zachovanie a dodržiavanie princípov sociálnej a právnej kultúry na ktorých stojí aj MOP je  v čase súčasnej krízy mimoriadne dôležité.

Za dôležité  a pre SR aj prestížne skutočnosti považujem to, že bývalá Československá republika bola jedným zo zakladajúcich členov MOP a tiež zvolenie bývalej ministerky práce, sociálnych vecí a rodiny SR Oľgy Keltošovej v roku 1997 do funkcie prezidentky Generálnej konferencie práce a tiež získanie postu národného korešpondenta. Tiež treba povedať, že drvivá väčšina generálnych tajomníkov MOP pochádzala z radov bývalých politikov, zväčša ministrov, či poradcov prezidentov, a nie z radov odborov,  ako sa to snažia falošne podsunúť niektoré osoby neznalé histórie MOP.

MOP má v súčasnosti 183 členov, pričom v tejto organizácii sú združené všetky vyspelé štáty sveta, medzi nimi napríklad  všetky členské štáty EÚ, ale i také štáty ako USA, Kanada, Izrael, Japonsko a Čína. Činnosť OSN bola od jej vzniku prerušená len jedenkrát, a to v čase II. svetovej vojny.

Čo teda prekáža ministrovi Mihálovi na tom, že Slovenská republika je členom tohto medzinárodného zoskupenia? Humanitné a mierové ideály, ktoré motivovali jej založenie? Sociálna spravodlivosť a snahy o férovú konkurenciu v globálnom svete? Sociálna a právna kultúra, na ktorej je založená nielen jej činnosť ale ktorá je aj jedným zo základných princípov Európskej únie? Ochrana ľudských práv a slobôd?

Ako vidieť, aj tento krok čelného predstaviteľa strany Sloboda a spravodlivosť je dôkazom toho, že  strana, ktorú zastupuje chápe slobodu a solidaritu   výlučne pre svojich členov a ich mecenášov: obyčajný človek práce zrejme podľa prístupu pána ministra nie je hoden takýchto výsad.

Ako teda ponímajú  cestu ku konkurencieschopnosti  ľudia s podobnými názormi ako pán minister? Zabezpečiť konkurencieschopnosť firiem formou kultúry práce niektorých ázijských či afrických štátov, podľa princípu lacnej pracovnej sily, kde sa využíva detská práca, kde na pracovisku zomierajú ľudia v otrasných pracovných podmienkach, lebo v tropických klimatizačných podmienkach nemajú  dispozícii ani len úžitkovú vodu, kde pracovný čas je častokrát 16 hodín denne, kde sú bežným nástrojom pracovnej disciplíny telesné tresty na pracovníkoch, kde nie je zabezpečená ani len elementárna ochrana života a zdravia pracovníkov, kde zamestnávanie pod stálou pracovnou zmluvou je len nedosiahnuteľným snom a kde taká vec ako obhajovanie práv pracovníkom nemôže byť ani len snom? Ako ďaleko až je schopný pán minister a jeho priaznivci zájsť na tejto ceste?

Nech teda čitateľ sám posúdi skutočné zámery strany SAS: v záujme koho, akých skupín obyvateľstva vyšla táto strana na politickú scénu? V záujme ľudí práce určite nie.

A na záver: nevdojak sa mi natíska klasická otázka, ktorú známy rímsky rečník, senátor, štátnik a filozof Cicero položil nespratníkovi Catilinovi: „Quo usque tandem abutere, Catilina, patientia nostra?“  Dokedy ešte budeš Catilina, zneužívať našu trpezlivosť?

Členovia (členské štáty) Medzinárodnej organizácie práce

(k júnu 2010)

1. Afganistan

2. Albánsko

3. Alžírsko

4. Angola

5. Antigua a Barbuda

6. Argentína

7. Arménsko

8. Austrália

9. Azerbajdžan

10. Bahamy

11. Bahrajn

12. Bangladéš

13. Barbados

14. Belgicko

15. Belize

16. Benin

17. Bielorusko

18. Bolívia

19. Bosna a Hercegovina

20. Botswana

21. Brazília

22. Brunej Darussalam

23. Bulharsko

24. Burkina Faso

25. Burundi

26. Cyprus

27. Čaď

28. Česká republika

29. Čierna hora

30. Čile

31. Čína

32. Dánsko

33. Demokratická republika Kongo

34. Dominika

35. Dominikánska republika

36. Džibutsko

37. Egypt

38. Ekvádor

39. Eritrea

40. Estónsko

41. Etiópia

42. Fidži

43. Filipíny

44. Fínsko

45. Francúzsko

46. Gabon

47. Gambia

48. Ghana

49. Grécko

50. Grenada

51. Gruzínsko

52. Guatemala

53. Guinea

54. Guinea-Bissau

55. Guyana

56. Haiti

57. Holandsko

58. Honduras

59. Chorvátsko

60. India

61. Indonézia

62. Irak

63. Iránska islamská republika

64. Írsko

65. Island

66. Izrael

67. Jamajka

68. Japonsko

69. Jemen

70. Jordánsko

71. Juhoafrická republika

72. Kambodža

73. Kamerun

74. Kanada

75. Kapverdy

76. Katar

77. Kazachstan

78. Keňa

79. Kirgizsko

80. Kiribati

81. Kolumbia

82. Komory

83. Kongo (Konžská republika)

84. Kórejská republika

85. Kostarika

86. Kuba

87. Kuvajt

88. Laoská ľudovodemokratická republika

89. Lesotho

90. Libanon

91. Libéria

92. Líbya (Líbyjská arabská džamahírija)

93. Litva

94. Lotyšsko

95. Luxembursko

96. Macedónsko(Bývala juhoslovanská republika Macedónsko)

97. Madagaskar

98. Maďarsko

99. Malajzia

100. Malawi

101. Maldivy, republika

102. Mali

103. Malta

104. Maroko

105. Marshallove ostrovy

106. Maurícius

107. Mauritánia

108. Mexiko

109. Mjanmarsko

110. Moldavsko

111. Mongolsko

112. Mozambik

113. Namíbia

114. Nemecko

115. Nepál

116. Niger

117. Nigéria

118. Nikaragua

119. Nórsko

120. Nový Zéland

121. Omán

122. Pakistan

123. Panama

124. Papua-Nová Guinea

125. Paraguaj

126. Peru

127. Pobrežie Slonoviny

128. Polsko

129. Portugalsko

130. Rakúsko

131. Rovníková Guinea

132. Rumunsko

133. Ruská federácia

134. Rwanda

135. Salvádor

136. Samoa

137. San Maríno

138. Saudská Arábia

139. Senegal

140. Seychely

141. Sierra Leone

142. Singapur

143. Slovenská republika

144. Slovinsko

145. Somálsko

146. Spojené arabské emiráty

147. Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska

148. Spojené štáty americké

149. Srbsko

150. Srí Lanka

151. Stredoafrická republika

152. Sudán

153. Surinam

154. Svazijsko

155. Svätý Krištof a Nevis

156. Svätá Lucia

157. Svätý Tomáš a Princov ostrov

158. Svätý Vincent a Grenadíny

159. Sýrska arabská republika

160. Šalamúnove ostrovy

161. Španielsko

162. Švajčiarsko

163. Švédsko

164. Tadžikistan

165. Taliansko

166. Tanzánijská spojená republika

167. Thajsko

168. Timor-Leste, Demokratická republika

169. Togo

170. Trinidad a Tobago

171. Tunisko

172. Turecko

173. Turkménsko

174. Tuvalu

175. Uganda

176. Ukrajina

177. Uruguaj

178. Uzbekistan

179. Vanuatu

180. Venezuela (Bolivarská republika)

181. Vietnam

182. Zambia

183. Zimbabwe

Prvý návrh „protirómsky“ a likvidačný určite! Prečo to pani Nicholsonová nepovie otvorene? Prečo presadzuje na rezorte práce osobitne problematiku Rómov, hoci táto problematika ani nepatrí podľa kompetenčného zákona do pôsobnosti Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR, a teda koná v rozpore s článkom 2 ods. 2 Ústavy SR? Prečo nerieši problematiku štátnej sociálnej podpory, sociálnej pomoci, pomoci v hmotnej núdze na občianskom princípe, ako ju k tomu viaže Ústava SR a medzinárodné zmluvy?

Ale prečo, pri svojej asi nenávisti k tomuto etniku, hádže cez palubu aj 200 tisíc občanov majoritnej časti obyvateľstva a ich detí vrátane ďalších národnostných skupín?! Pýtam sa ako človek, mama, ale aj ako dlhoročná pracovníčka venujúca sa sociálnej problematike a napokon ako sociálnodemokratická politička: ako mieni naložiť pani Nicholsonová s novorodencami, batoľatami, deťmi predškolského a školského veku pochádzajúcich (ako to ona hrdo nazýva) zo sociálne vylúčených spoločenstiev – hladnými, na ulici pod holým nebom v zime v lete a polonahými??? Čo mieni urobiť so zdravotne postihnutými osobami a staršími občanmi v hmotnej núdzi, čo s tehotnými mamičkami? Ponechá ich svojmu osudu na ulici? A vôbec ako mieni štátna tajomníčka naložiť s armádou nezamestnaných, pre ktorých pani Nicholsonová s ministrom Mihálom neurobili vôbec nič?!

Dovolím si zopakovať už povestnú vetu: „Keby hlúposť nadnášala, tak by niekto lietal po Slovensku ako lastovička“. „Ten niekto“ jedným dychom povie, že zamestná za minimálnu mzdu všetkých nezamestnaných a zruší pomoc v hmotnej núdzi. Pýtam sa: čo „ten niekto,“ robil jeden a pol roka? Prečo narástla nezamestnanosť o viac ako jedno percento a rastie ďalej? Prečo už ani v Bratislave si nevie nájsť pracovné miesto 45 ročná žena? Prečo rezort práce, sociálnych vecí a rodiny nevyčerpal peniaze, a to rádovo milióny eur, rozpočtovaných na rok 2010? Prečo keď neustále narastala a narastá nezamestnanosť v roku 2011 na aktívnu politiku trhu práce minister Mihál znížil rozpočet takmer o 4/5 v porovnaní s rokom 2010 a na rok 2012 o ďalšie dve tretiny – t.j. takmer na nulu?

Finančný príspevok z Európskeho sociálneho fondu je určený priamo na zvýšenie zamestnanosti a zamestnateľnosti nezamestnaných, to sa vedenie MPSVR SR ešte nenaučilo ani za jeden a pol roka? Veď zvyšovanie zamestnanosti je účinný liek na našu ekonomiku. Miesto konkrétnych činov a motivácie občanov pracovať vydalo terajšie vedenie MPSVR SR pokyn na kontrolnú akciu „Očista“, ktorej jediným zámerom bolo vyradiť čo najviac uchádzačov o zamestnanie z evidencie – tých, ktorí pracovali na základe dohody o vykonaní práce resp. dohody o pracovnej činnosti. Akcia mala konečný cieľ: dosiahnuť umelým spôsobom vylepšenie štatistiky – administratívnym znížením miery nezamestnanosti. To bol darček pána Mihála nezamestnaným k Vianociam! Ministra, ktorý – ako sa sám verejne vychvaľoval – na deň potrebuje 400 až 600 eur a príjem týchto občanov, na jeden mesiac neprevýši ani 140 eur. Toho ministra, ktorý sa pred Vianocami za prítomnosti fotoaparátov a kamier marketingovo producíroval v rúchu dobrotivého deduška Mikuláša s arogantnou štátnou tajomníčkou odetou v rúchu anjela po zariadeniach sociálnych služieb. No stará ľudová múdrosť hovorí: Satanovi nepomôže ani anjelské rúcho, vždy zostane Satanom.

MPSVR SR pod vedením politických nominantov za SaS nedokázalo realizovať ani nastavenú sociálnu politiku voči dlhodobo nezamestnaným ani ťažko zamestnateľným občanom. Dokonca nevyužili ani zákonné nástroje služieb zamestnanosti, ani iné podporné mechanizmy pre rodiny s deťmi do troch rokov veku detí v rámci štátnej sociálnej podpory a sociálnej pomoci.

Určite je dobrý príspevok pri starostlivosti o dieťa do troch rokov , ktorý umožňuje pracovať obom rodičom a súčasne môže znamenať odbornú predškolskú starostlivosť a výchovu pre dieťa v čase, kedy dieťa najviac rastie a prijíma najviac informácií. Ide o deti do troch rokov veku a o obrovskú pomoc takým deťom, ktorým ich rodičia nevedia, nemôžu prípadne nechcú poskytnúť kvalitnú starostlivosť i predškolskú výchovu.

Pri dobrom výbere nami rozbehnutých projektov „Lokálnej stratégie komplexného prístupu“ (tak sa volal projekt) mohol byť rozhodujúcou mierou vyriešený problém 30 až 50 obcí (v závislosti od ich veľkosti) s vysokou mierou dlhodobej nezamestnanosti. Projekt, ktorý v danej obci riešil súčasne bývanie, nezamestnanosť, vzdelávanie, sociálne služby (pomoc starším a ťažko zdravotne postihnutým), poskytovanie zdravotnej starostlivosti vrátane preventívnej zdravotnej starostlivosti, rozvoj kultúry a podpory kultúrneho dedičstva vrátane vedenia občanov k vlastnej identite. Všetko toto hodil „ten niekto“ cez palubu a nechal obce vynakladať finančné prostriedky na realizáciu zazmluvnených projektov bez reálnej refundácie garantovaných výdavkov. Viaceré obce či mestá sa dostali do dlhov, čo samozrejme znamená ďalšie negatívne dôsledky pre ne.

„Ten niekto“, nedokázal navrhnúť a realizovať náhradné koncepčné opatrenia, iba podsúval občanom Slovenska klamlivé, zavádzajúce kvázi informácie, nehanbil sa osočovať, klamať, znevažovať, hoci nemá ani potuchu o obsahu záväzných dokumentov viažucich sa na danú problematiku, ktoré nie je možné pri riešení veci ignorovať. Mám na mysli smernice a iné záväzné dokumenty EÚ a medzinárodné zmluvy, ktorými je Slovenská republika viazaná. No zdá sa, žiaľ, že pani vysoká štátna úradníčka má medzery aj v znalostiach Ústavy SR, lebo inak by nemohla pri svojich supernápadoch ignorovať článok 39 ods. 2, ktorý hovorí: „ Každý kto je v hmotnej núdzi má právo na takú pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok “.

Článok 38 Ústavy SR garantuje zvýšenú ochranu zdravia pri práci ženám, osobám s ťažkým zdravotným postihnutím a mladistvým, ktorí majú právo na osobitnú ochranu v pracovných vzťahoch. Súčasne Ústava SR v Čl. 12 garantuje rovnosť v dôstojnosti a v právach, a preto nie je možné diskriminovať mladistvých, absolventov ani dlhodobo nezamestnaných znížením minimálnej mzdy, ktorá je aj tak veľmi nízka a jeden rodič z nej neuživí ani svoje jediné dieťa. A čo viac, ide o zásadný rozpor s právom EÚ a dohovormi Medzinárodnej organizácie práce, Európskou sociálnou chartou, ktorými je nimi viazaná. To sa samozrejme týka aj pomoci v hmotnej núdzi. Nečítala snáď pani štátna tajomníčka uvedené dokumenty?

V kontexte uvedeného sa natíska otázka: má vôbec občan SR pôsobiaci ako verejný činiteľ, ktorý vyhlásil, že keď skončí vo verejnej funkcii, vráti sa späť, odkiaľ prišiel (…v tomto prípade azda na Korziku…?), morálne právo byť vo verejnej funkcii, v pozícii, kde má možnosť zasahovať do sociálnej politiky štátu voči občanom? Za akým skutočným účelom sa dotyčná osoba dočasne presťahovala z rajského ostrova na Slovensko? Naozaj je jej úprimnou snahou pomáhať občanom Slovenska? Otázka je naliehavejšia o to viac, ak všetky predkladané návrhy sú poznačené tým, že u tejto osoby viditeľne absentujú základné relevantné vedomosti v tejto oblasti a praktické skúsenosti, no najmä preto, že čím ďalej tým viac vystupujú do popredia arogantné antisociálne zamerané riešenia zbohatlíčky necitlivej voči tým, ktorí nemali šťastie zbohatnúť pofidérnou privatizáciou či výhodným vydajom.

A na záver ešte klasická latinská otázka: „Qui bono?“ Komu prospievajú takíto nominanti bez adekvátnych vedomostí na vysokých štátnych funkciách?

Predstavenie Mihálovho návrhu balíka pripravovaných projektov zamestnanosti na rokovaní vlády je úbohé, neodborné a svedčí o nevedomosti autorov a teda aj predkladateľa. Nemá nič spoločné so skutočnou pomocou nezamestnaným občanom. Pripravované projekty zamestnanosti sú neefektívne a neznamenajú v praxi žiadny prínos z hľadiska počtu pracovných miest. Pozrime sa však jednotlivé návrhy projektov.

Projekt na záchranu kultúrneho dedičstva: ktorý má vytvoriť až 900 pracovných miest pri obnove hradov a iných kultúrnych pamiatok. Pripomeniem, že kultúrne pamiatky, kde už samotné slovo pamiatky naznačuje, že ide o zákonom chránené kultúrne dedičstvo vyžadujúce vysokú mieru odbornosti, pokiaľ ide o jeho údržbu a obnovu, reštaurovanie. Veľmi by som želala našim umelcom aby sa im takejto práce dostalo a určite by ju s láskou a vysoko odborne vykonávali. To však nie je práca pre armádu 900 nezamestnaných, najmä ľudí so základným vzdelaním, ani pre našich umelcov za 600 Eur hrubého príjmu na mesiac a po dobu trvania prác 6 mesiacov. Ak by sme aj vzali do úvahy, že pôjde o pomocné práce pri obnove kultúrnych pamiatok, mám za to, že by musel byť v prvom rade vyčlenený potrebný balík financií na odbornú obnovu pamiatkového fondu, aby bolo zabezpečené financovanie predovšetkým odborných prác (reštaurátori, architekti) v takom rozsahu aby títo odborníci potrebovali 900 ľudí na pomocné práce. To však zabezpečené nie je.

Avšak v takom prípade nie je potrebné riešiť vec spôsobom navrhovaným pánom Mihálom, pretože už počas môjho vedenia rezprtu PSVR som riešila aktiváciu uchádzačov o zamestanie okrem iného aj podporou dobrovoľníckej služby, ktorú vykonáva uchádzač o zamestanie formou poskytovania pomoci pri starostlivosti o ochranu a zachovanie kultúrneho dedičstva, a to priamo novelou do zákona o službách zamestanosti (§ 52a). Túto dobrovoľnícku službu môže vykonávať uchádzač o zamestnanie v rozsahu 20 hodín týždenne nepretržite najviac počas šiestich kalendárnych mesiacov.

Projekt spolupráce pri výchove a vzdelávaní: ktorý má pripraviť sociálnych asistentov pre prácu v znevýhodnenom prostredí, kde na jedno pracovné miesto sa plánuje vynaložiť 12 623 Eur (áno dobre čítate, ide o takmer 380 000 bývalých slovenských korún), a to pre ľudí, ktorí by mali mať minimálne strednú odbornú školu s maturitou. Nedá mi nepripomenúť tisícky nezamestnaných vysokoškolsky vzdelaných sociálnych pracovníkov – absolventov vysokých škôl a stredných škôl tých, ktorí sa vzdelávali priamo pre takúto prácu či poslanie. Tí, ktorí by takúto prácu ako absolventi určite a s radosťou prijali. Tí, ktorí sú ako absolventi evidovaní na úradoch práce, sociálnych vecí a rodiny v rámci celej SR ako nezamestnaní uchádzači o zamestnanie.

Súčasné vládnuce zoskupenie spolu s novinármi kritizovali aké neefektívne s vysokými nákladmi na vzdelávanie, je vzdelávanie a zamestnávanie ľudí, ktorí stratili pracovné návyky, boli dlhodobo nezamestnaní, v mnohých prípadoch negramotní. Hovorím o spolitizovanom nástroji určenom na zamestnanie dlhodobo nezamestnaných – sociálne podniky, ktoré sú využívané vo všetkých krajinách EÚ a úspešne. Pričom náklad po dobu 30 mesiacov t.j. na dva a pol roka bol plánovaný na 9 680 eur a sociálny podnik musel byť udržateľný po dobu piatich rokov. Čo je o 3 tis. Eur (90 378 Sk) lacnejšie a na dlhšiu dobu ako ministrom Mihálom navrhovaný projekt. Minister Mihál nedokázal, a to aj napriek vynakladanej maximálnej snahe, nahradiť tento nástroj služieb zamestnanosti iným efektívnym nástrojom.

Ešte kurióznejší, neodborný a nákladnejší je návrh projektu lokálnej zamestnanosti, ktorý má vytvoriť 100 pracovných miest na krátkodobé práce v malých a stredných podnikoch, údajne vhodný aj pre príslušníkov rómskych komunít, kde náklady na jedno pracovné miesto navrhuje minister Mihál vo výške 12 623 eur po dobu 12 mesiacov.

Návrh projektu podpora zmien v náhradnej starostlivosti: ktorý by mal vytvoriť 4070 pracovných miest pre odborníkov na výchovu v detských domovoch, považujem za úplne nezmyselný. V detských domovoch žije 4 000 detí, u ktorých je realizovaná náhradná rodinná starostlivosť a príprava ďalších 4070 odborníkov je neefektívna, drahá ale najmä nepotrebná. Ak by pán Mihál hovoril o preškolení stávajúcich zamestnancov, profesionálnych rodičov a pod., tomu by sa dalo rozumieť a určite aj pripraviť projekt na takúto aktivitu samozrejme v reálnom počte potrebných zamestnancov resp. náhradných rodičov. Navrhovaný počet pracovných miest nemá v realite žiadne opodstatnenie, a to ani v časovom horizonte nasledujúcich 39 mesiacov, najmä v čase, kedy je potrebné šetriť každý cent a prísne zvažovať ale aj plánovať akékoľvek výdavky.

Projekt globálne granty na nové pracovné miesta: ktorými chce pán Mihál podporiť regionálnych zamestnávateľov, ktorí dajú prácu dlhodobo nezamestnaným v Banskobystrickom, Košickom a Prešovskom regióne usvedčuje ministra i štátnu tajomníčku z nevedomosti, nakoľko pri realizácii globálnych grantov je nevyhnutné uplatniť špecifický postup; jedna z možností by bola zriadiť v uvedených troch regiónov SORO (sprostredkovateľský orgán) a potom na Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny certifikačný orgán. No každé z možných riešení bude vyžadovať odsúhlasenie v Bruseli a novú štruktúru riadenia Európskeho sociálneho fondu (ďalej len „ ESF“). Ide o neodborný nezmysel s akým prišiel minister Fígel, keď chcel použiť peniaze z iných operačných programov na budovanie diaľnic.

Pre pána Mihála, ktorý sa snaží pomáhať len podnikateľom, nezaujíma sa - ani sa za jeden a pol roka nenaučil – pre koho a na čo slúži ESF, uvádzam, že tento slúži v rámci operačného programu. „Zamestnanosť a sociálna inklúzia na zvýšenie zamestnanosti a zamestnateľnosti nezamestnaných, zamestnancov ohrozených nezamestnanosťou , pre marginalizované skupiny občanov a pre sociálne vylúčených občanov, alebo občanov ohrozených sociálnym vylúčením, pre občanov v hmotnej núdzi, sociálnej núdzi ako aj pre občanov v kombinácii hmotnej i sociálnej núdzi.“ Inými slovami v žiadnom prípade nie je určený na podporu regionálnych zamestnávateľov a ani národných zamestnávateľov.

Projekt zvýšenia dostupnosti opatrovateľskej služby: ktorý v podstate znamená iba komplikáciu pre starších ľudí pri platení za poskytnutú opatrovateľskú službu je prakticky iba náhradou kšeftu keďže nevyšiel obchod s I-Pay kartami.

Projekt „Terénna sociálna práca“: je iba pravidelne opakovaný projekt, keďže obce nevytvárajú pracovné miesta na dobu neurčitú pre vyškolených terénnych sociálnych pracovníkov ale iba obnovujú vždy v rámci projektu terénnej sociálnej práce vykonávané aktivity. Komentovať tento projekt, v súvislosti s vytváraním asistenta terénneho sociálneho pracovníka považujem už za zbytočné.

Nečerpanie prostriedkov ESF, ale ani ďalších fondov, tak ako to prezentuje súčasné vládne zoskupenie – obrovskú úsporu – je veľmi krátkozraké a Slovák by povedal, že kvôli íveru nevidí brvno. To znamená, že kvôli miliónom eur, nečerpáme miliardy eur, čo je síce pre EÚ výhodné ale pre nás je to obrovská strata možnosti riešiť napr. nezamestnanosť, ktorá v rámci EÚ patrí medzi najvyššiu, ale aj regionálny rozvoj, vyrovnávať regionálne rozdiely, podporovať vedu a výskum ako základné atribúty naštartovania hospodárskeho rastu, znižovať mieru chudoby a pod.

Pán Mihál, odporúčam Vám prijať odborníkov, ktorí vedia pracovať s fondami EÚ, majú skúsenosti s prípravou výziev, tvorbou manuálov, usmernení, ovládajú všeobecne záväzné právne predpisy súvisiace s agendou eurofondov a dokážu účelne čerpať ESF, v záujme pomoci zamestnať sa evidovaným nezamestnaným uchádzačom o zamestnanie. Potom nebudete musieť hľadať pokútne spôsoby v rámci verejného obstarávania pre Vami vybranú právnickú spoločnosť, ktoré by Vás mala vysekať zo súdnych sporov za opakované porušovanie zmluvných podmienok u zazmluvnených projektov.

Ďalej zastávam názor, že je zbytočné a neefektívne obstarávať právnickú spoločnosť na hájenie Vašich rozhodnutí, ktoré by mali hájiť predovšetkým Vami prijatí zamestnanci, ktorí Vám takéto zlé riešenie odporúčali.

Ide o neodôvodnený a neoprávnený zásah do výkonu samosprávnej pôsobnosti obcí, miestnej samosprávy, a vyšších územných celkov -regionálnej samosprávy, v politike úhrad za tieto služby, kde by sa mala jednoznačne odrážať konkrétna sociálna politika v území vo vzťahu k obyvateľom a zodpovednosť volených zástupcov. Mimochodom v súčasnosti platná právna úprava umožňuje obciam, mestám i vyšším územným celkom určiť úhradu od 0 % do 100 % oprávnených nákladov spojených s poskytovaním sociálnej služby.

Je potrebné uviesť, že ide o sociálne služby poskytované v zariadeniach sociálnych služieb pre starších ľudí a ako aj pre občanov s ťažkým zdravotným postihnutím, kde sa ekonomicky oprávnené náklady pohybujú až do výšky 1 400 eur na mesiac. Samozrejme v závislosti od architektonického riešenia daného zariadenia, cez nastavenie resp. nenastavenie úsporných energetických režimov, zateplenia objektu zabezpečovanie upratovačských služieb, stravovacích služieb dodávateľským spôsobom, tázna je ich efektivita a samozrejme cena…. Platenie úhrady zo strany povinných osôb je pre ne priam likvidačné, najmä pokiaľ ide o osoby, ktoré si majú plniť vyživovaciu povinnosť, k prijímateľom sociálnej služby.

Právna ochrana povinných osôb pred platením úhrady neprimeranej ich príjmu a majetku, v prípade poskytovania sociálnej služby v zariadení sociálnej služby celoročne vo výške povinného zostatku z príjmu 1,3 násobku sumy životného minima je síce zákonom o sociálnych službách ustanovená, ale nezaplatená úhrada sa bude evidovať ako pohľadávka, ktorá sa bude pri zmene majetkových a príjmových pomerov vymáhať. Teda rodiny so zdravotne postihnutým občanom, budú zotrvávať v postavení dlžníkov a s príjmom najviac vo výške 1,3 násobku sumy životného minima a to dlhodobo. Ochrana občana, prijímateľa sociálnej služby vo výške 20 % sumy životného minima, t.j. 37,96 eura, je už nedostatočná a v mnohých prípadoch nestačí ani na doplatok za lieky a špeciálny zdravotnícky materiál, podložky, plienky a podobne.

Dôvodom je predovšetkým neprehodnotenie výšky sumy životného minima, ktoré zaostáva za realitou minimálne 20 – 25 eur. Pán Mihál mal zabezpečiť prehodnotenie výšky životného minima a predložiť návrh na úpravu sumy životného minima, čo samozrejme neurobil a ani ho to nezaujíma, prečo aj. On svojich 3OO až 500 eur denne, ktoré ako povedal potrebuje, má a tí čo majú takýto príjem a nižší, ale na mesiac tu nemajú čo robiť. Nevadí mu ani to, že podľa príjmovej stratifikácie takmer 67 % občanov má práve príjem do 500 eur mesačne.

Pána Mihála nezaujíma ani to, že priemerný starobný dôchodok je 360 eur a invalidný takmer o 50 eur nižší a skoro 60% občanov poberajúcich tieto dávky má dôchodok nižší ako je priemer. Nezaujíma ho ani to, že ide o ľudí, ktorí do systému platili v priemere takmer 44 rokov, zatiaľ čo on neplatil vôbec a dokonca učil ľudí ako sa vyhnúť plateniu do systému sociálneho poistenia, nevadilo mu, že na dôchodky jeho starých rodičov a možno aj rodičov sa solidárne skladali ľudia s omnoho nižšími príjmami ako mal on a on sa na tejto solidarite nepodieľal.
Jeho neustála snaha o pomoc ľuďom s najnižšími príjmami, čo marketingovo veľmi dobre znie, je v skutočnosti pomocou takým ako on, ktorí do systému neplatili a nie tzv. staro-dôchodcom. Nevadí mu ani to, že tieto zariadenia boli vybudované predovšetkým z daní a potu tých, ktorým v súčasnosti poskytujú starostlivosť. Nevadí mu, že ním navrhovaná právna úprava nevytvára podmienky pre zosúladenie rodinného a pracovného života. Je mu je cudzie, že väčšina domácností potrebuje minimálne dva príjmy aby prežila v podmienkach aké súčasná vlády vytvára. Nič mu nehovorí ani skutočnosť, že mu sústavne, odkedy nastúpil na rezort práce a sociálnych vecí narastá miera nezamestnanosti, že podľa predbežných údajov za mesiac november 2011 armáda nezamestnaných evidovaných na Úradoch, práce, sociálnych vecí a rodiny dosahuje 395 tis. ľudí.

Mohla by som hovoriť o poklese reálnej mzdy, o znížení rodičovského príspevku o 66 eur, o znížení sociálnej ochrany zamestnancov v niektorých prípadoch protiústavných, o zrušení rekondičných pobytov pre zamestnancov pracujúcich v pracovnom prostredí zdraviu škodlivom, ale aj o ďalších krokoch Mihála znamenajúcich pomoc iba bohatým. Pán Mihál zabúda, že je služobníkom pre všetkých občanov Slovenska, nie iba pre ním vyvolených. Naozaj možno je hrdý na to, že si cení život zamestnanca na 1000 eur. Nič mu nehovorí Ústava SR čl. 65 až 71, ale ani Európska charta územných samospráv a originálne kompetencie obcí a vyšších územných celkov.

Neštíti sa ani klamať, keď po mojom návrhu zameranom na zvýšenie ochrany príjmu výživou povinných osôb voči prijímateľom sociálnych služieb, ktorých táto úprava bude dlhodobo držať v stave chudoby ironicky zaklame, že chcem aby za službu neplatil občan s príjmom 360 eur. Nuž pán Mihál, buď sa lepšie oboznámte s tými právnymi úpravami a ich dôsledkami, ktoré predkladáte, alebo neklamte. Občan, ktorému sa poskytuje starostlivosť v zariadení sociálnych služieb celoročne, dlhodobo má z príjmu ochránených iba 37,96 eura ako som vyššie uviedla.

Na záver: jednorazové zvýšenie úhrady za sociálne služby v zariadeniach sociálnych služieb pre fyzické osoby odkázané na pomoc inej fyzickej osoby a pre fyzické osoby, ktoré dovŕšili dôchodkový vek je protichodná z hľadiska požiadavky zabezpečenia finančnej dostupnosti sociálnych služieb zodpovedajúcej primeranej príjmovej a majetkovej dostupnosti odkázaných občanov a ich rodín.

Neplatenie úhrady vzhľadom na právnu ochranu zostatku z príjmu po zaplatení úhrady postaví dotknuté osoby do role „celoživotných dlžníkov „ a donúti žiť rodiny s prítomnosťou ťažko zdravotne postihnutým členom prakticky celoživotne na úrovni 1,3 násobku sumy životného minima.

Opatrovateľská služby sa vzhľadom na výšku “minimálnej” úhrady stane prakticky nedostupnou najmä pri potrebe jej väčšieho časového rozsahu z titulu odkázanosti na pomoc inej osoby, čo vyvolá riziko nezabezpečenia potrebnej pomoci pri zabezpečovaní vitálnych potrieb občanov, ktorí sa nedokážu postarať o seba, svoju domácnosť, nedokážu chrániť svoje práva a právom chránené záujmy.

Takto koncipovaná právna úprava nezohľadňuje ani príjmovú stratifikáciu obyvateľstva v jednotlivých obciach resp. vyšších územných celkoch a neodôvodnene limituje sociálnu politiku obcí a VÚC uplatňovanú voči svojim obyvateľom.

Ak aj nie, prvé odhady z januára 2011 boli o dva mesiace neskôr spresnené a vládou schválené. Masívne prepúšťanie načasované na roky 2011– 2012 sa dotýka viac ako 5 100 pracovníkov železničných spoločností. Väčšina z nich na železniciach už nepracuje, niektorí si našli prácu, mnohí sú v evidencii na úrade práce a poberajú podporu a to napriek tomu, čo im súčasná vláda sľúbila.

Keď vláda SR schválila svojím uznesením č. 40/2011 Analýzu fungovania železničných spoločností, premiérka Iveta Radičová vyhlásila, že zámerom je rýchla pomoc prepusteným tak, aby títo zamestnanci „nemuseli byť ani jeden deň evidovaní na úrade práce“. Jej slová potvrdil aj minister práce, sociálnych vecí a rodiny Jozef Michál, ktorého rezort tiež nenaplnil svoje sľuby o takejto pomoci „všetkým občanom, ktorí stratili prácu z dôvodu hromadného prepúšťania“. Dobrý zámer premiérky Ivety Radičovej sa však nepodarilo zrealizovať.

Tak ako sa blížil termín spustenia vládou odobreného masívneho hromadného prepúšťania pracovníkov železničných spoločností (v rámci Programu revitalizácie železničných spoločností schváleného uznesením č. 188/2011) vzďaľovala sa aj ich nádej, že štát dodrží svoje sľuby a pomôže tým, ktorí prišli o prácu. Plány ministra Jozefa Mihála využiť prepustených železničiarov na programe kontroverzných protipovodňových opatreniach, či v subdodávateľských automobilových firmách alebo pri nových investíciách zostali viac menej na papieri alebo nestačili. Aj sľuby o školeniach a rekvalifikáciách sú stále v nedohľadne.

Kompetentní, čí už je to premiérka vlády SR Iveta Radičová, ktorá zodpovedá za činnosť celej vlády alebo minister práce, sociálnych vecí a rodiny SR Jozef Mihál nevyriešia problémy nezamestnaných bývalých železničiarov tým, že cez média budú ich úrady poukazovať na toho, kto a prečo nesplnil verejne proklamované sľuby dané tisíckam prepúšťaných železničiarov alebo sa zakrývať za nekvalitu spracovaných súťažných ponúk uchádzačov verejného obstarávania. Z pohľadu mojich skúseností musím konštatovať, že tu zlyhala predovšetkým práca MPSVR SR a jeho výkonných zložiek.

Zlyhala koncepčne a aj organizačne. Koncepčne, lebo daná situácia si vyžadovala mať jasne zadefinovanú stratégiu ako zabezpečiť splnenie verejných sľubov. Organizačne preto, lebo aj to minimum, čo sa rozhodol pán minister vykonať sa nedotiahlo do úspešného konca. Potvrdzovali to dlhé rady čakajúcich na zaregistrovanie sa na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny a fakt, že proklamované sľuby o školeniach a rekvalifikáciách sa stále nekonajú.

Komicky vyznieva dnešná situácia ohľadom ich zabezpečenia. Služby typu informačného poradenstva a vzdelávania pre tých, ktorým bolo sľúbené, že nebudú ani jeden deň v evidencii nezamestnaných sa verejne obstarávajú pol roka od ich prepustenia zo zamestnania. A pritom s tými, ktorí sa dostali na zoznam prepúšťaných sa malo aktívne pracovať ešte v čase, keď boli zamestnaní v železničných spoločnostiach.

Za povšimnutie stojí aj úvaha o tom, čo cieli MPSVR SR tým, že školiace a rekvalifikačné aktivity chce sústrediť do rúk jednej firmy. Prepustení železničiari sú z celého Slovenska.

K takémuto rozhodnutiu by som pristupovala s pochopením vtedy ak, by sa z jeho úrovne pripravil národný vzdelávací program pre skupiny prepustených pracovníkov, s jasným odborným zameraním, ktorý by následne zabezpečovala externá firma. Súťažné podmienky verejnej súťaže zameranej na poradenstvo a vzdelávanie však tomu nenasvedčujú. Zarážajúce je aj to, že cena, ktorá spravidla patrí medzi najdôležitejšie kritéria pre prijatie ponuky, v prípade tejto verejnej súťaže sa ako kritérium vôbec nevyskytuje.

Na nezvládnutí celej situácie sa podieľa aj fakt, že nastúpením súčasnej vlády k moci z rezortu práce odišlo, či na základe organizačných zmien alebo dobrovoľne mnoho odborníkov, ktorých nahradili neskúsení ľudia bez odborného zázemia.

Zlyhanie ministra práce, sociálnych vecí a rodiny však v tomto prípade najviac pocítia rodiny a deti prepustených železničiarov.

Ide o príspevok pri starostlivosti o dieťa do veku troch rokov, rodičovský príspevok, príspevok a príplatok k príspevku pri narodení dieťaťa a samozrejme prídavok na nezaopatrené dieťa.

Keď sme k 1.1.2010 menili zákon, ktorým sme rodičom chceli dať možnosť rozhodnúť sa , či sa budú venovať iba výchove svojho dieťaťa alebo budú popri dieťati budovať aj svoju kariéru, dali sme do zákonov dve možnosti.

1. Matka alebo otec, ktorí chcú byť k dispozícii iba svojmu potomkovi, dostanú za celodennú starostlivosť oň 256 EUR, teda výšku minimálnej mzdy, to v prípade ak bola matka poistená – inými slovami pracovala a platila odvody a dane. Pre tie matky, ktoré takto poistené neboli bola výška mesačného príspevku nie 256 ale 164,22 EUR.

2. Rodič, ktorý sa rozhodne ísť do práce skôr ako jeho dieťa dovŕši vek troch rokov a dá svoje dieťa do predškolského zariadenia, prípadne opatrovať inej právnickej alebo fyzickej osobe, dostane 25 % z ročného rodičovského príspevku vopred v hotovosti (čiže 3 mesačné príspevky, 3 x 256 = 768 EUR) a navyše mu prispejeme na opatrovanie dieťaťa mesačne až do sumy 164,22 EUR, až kým dieťa nedosiahne vek troch rokov a to na každé dieťa, ktoré dá do predškolského zariadenia. Čiže v prípade ak má dvojičky, trojičky alebo viac dostane týchto 164 EUR na každé dieťa.

Vtedajšia celá opozícia mi nevedela prísť na meno a prezentovala ma ako najväčšiu hyenu, či sa nehanbím siahnuť rodičom na živobytie, či sa dá z toho vyžiť, že je to málo atď. Podotýkam, že z rodičovského príspevku sme zaviedli a aj platili odvody do sociálneho poistenia.

Mihál uvedený príspevok 256 EUR znížil na 190, s odôvodnením, že príspevok treba zjednotiť a nie diskriminovať matky či niektorá bola alebo nebola poistená, a že dňom narodenia dieťaťa majú aj poistené aj nepoistené matky rovnaký nárok na príspevok. Čo tam po sociálnej spravodlivosti či zásluhovosti, veď vysvetlil, že pridáva tým matkám, ktoré mali príspevok nižší. Čo tam po tom, že berie síce poisteným 66 EUR a pridáva nepoisteným iba 26.

Nuž počítať Sulíkovci vedia – do vlastného vrecka určite – viď platy poslancov. Ani nie polroka po prevalcovaní NRSR týmto návrhom SASky, prichádza s návrhom poslanec Kaník. Návrhom nie hocijakým – navrhuje znížiť rodičovský príspevok až o 50 % a príplatok k príspevku pri narodení dieťaťa navrhuje zobrať úplne teda pomoc pri narodení dieťaťa chce celkovo znížiť až o 680 EUR. Pýtate sa prečo? Pre toto:

Dôvodová správa zákona pána Kaníka obsahuje toto vysvetlenie: V záujme zvýšiť motiváciu rodičov nájsť si prácu a udržať si zamestnanie a to aj v nižšie platených funkciách a znížiť pre tých rodičov, ktorí neboli pred narodením dieťaťa poistení, teda nepracovali a neboli ani študentmi.

Čo tam po tom, že zníženie rodičovského príspevku obhajovali práve rovnoprávnosťou zamestnanej a nezamestnanej matky. A kdeže by si milá vládna koalícia ešte uvedomila, že takto trestá rodičov, ktorí žijú v regiónoch s vysokou mierou nezamestnanosti, ktorá dosahuje 20%, 30 % niekde dokonca až 37%.

Možno si aj uvedomuje, ale chce ušetriť a nevadí, že je to na malých deťoch a mladých rodinách a nevadí že práve deti od 0 do 17 rokov sú najviac ohrozené chudobou. Preto je takýto návrh zákona zlý a zákerný.

Takže ešte raz – dávky štátnej sociálnej podpory majú prispieť práve tam, kde nastala určitá sociálna udalosť a výdavky rodiny sa zvýšili a túto udalosť sa štát rozhodol podporiť. Podporiť, nie motivovať k práci. Nie trestať rodičov, ktorí dlhodobo žijú z pomoci v hmotnej núdzi a ich príjem trvale nedosahuje sumu životného minima a ktorí trvale žijú v biede.

Výsledok týchto zákonov bude pre rodičov opäť rozdielny mesačný rodičovský príspevok 190 EUR a 95 EUR mesačne. A ich hlavný rozdiel je v tom, že budú VÝRAZNE nižšie ako boli za vlády Róberta Fica. A hľa tá istá situácia, ako pred veľkou hrou ministra Mihála, matky ktoré pracovali, budú mať rodičovský príspevok vo výške 190 EUR – čo je o 66 EUR mesačne menej ako to bolo za vlády Róberta Fica a matky ktoré nepracovali, lebo napr. nemali možnosť pracovať, alebo ŤZP matka, ktorá pracovať nevládze, ale o svoje dieťa sa svedomite stará dostane rodičák iba 95 EUR. Do príjmu sa však tejto matke započíta 190 EUR.

Zaujímavé je, že práve za tieto matky platí Minister Mihál súkromným finančným inštitúciám – dôchodcovským správcovským spoločnostiam do tzv 2. Piliera a to zo štátneho rozpočtu, a nevadí mu pritom, že z týchto štátnych peňazí – peňazí nás všetkých DSS stŕhajú a dlhé roky budú stŕhať poplatky a to aj napriek tomu, že DSS ky tieto peniaze za uplynulé obdobia vôbec nedokázali zhodnotiť. Mihál radšej zrušil garancie, aby viac ostalo DSSkam – súkromným finančným inštitúciám a nie na starobu, súčasných matiek, ktorým pri svojej sociálnej politike neumožňuje prežiť obdobie narodenia a dojčenia dieťaťa. Navyše matky, ktoré dlhodobo nemajú príjem, do 2 piliera neprispejú nič okrem toho, čo tam za ne vložil štát a tak ak za tieto peniaze nedokážu kúpiť doživotnú rentu, peniaze platené z daní nás všetkých využijú iba DSS, ktoré si z nich budú pravidelne stŕhať poplatky. Mihálovi nevadí, že ide o neefektívne vynakladané peniaze zo štátneho rozpočtu.

No a perlička na záver: Prídavok na dieťa by minister Mihál rád poskytoval iba do 15 rokov veku dieťaťa. Jeho skrátenie chcel stihnúť ešte do volieb. Dúfam, že sa mu to nepodarí.

Že novelu pripravili na ministerstve práce? Že to bola zlátanina, kde si dokonca nevšimol, že mu chýbajú novelizačné body, u ktorých žiadal inú účinnosť? Že zákon o inšpekcii práce so zákonom o starobnom dôchodkovom sporení vôbec nesúvisí? A čo na tom. Veď účel svätí prostriedky. A ak práve navrhoval zaviesť odplatu – zase ďalšie poplatky v prospech DSSiek – za zhodnotenie v dnes už dlhopisovom fonde, pôvodne konzervatívnom fonde – je to pre týchto pánov priam samozrejmé.

A prečože ďalšie poplatky? Vysvetlenie pána poslanca Kaníka bolo nasledovné – chcel motivovať DSS-ky aby zhodnocovali vklady sporiteľov. Neboli náhodou pre tento účel verbovaní občania, aby vstupovali do druhého piliera? Môj názor na tento pokus pána poslanca Kaníka je dosť odlišný.
Podľa mňa práve motivácia ešte vyššieho a navyše úplne bezpracného zisku pre DSSky viedla k takejto iniciatíve. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že DSSky reálne nedokázali za uplynulých päť rokov zhodnotiť peniaze sporiteľov-investorov v rastovom a vyváženom fonde vôbec a zhodnotenie v konzervatívnom, po novom dlhopisovom fonde ako uviedol minister Mihál vo výbore pre sociálne veci a bývanie bolo 12%!!! Teda prakticky žiadne.

No a aby toho nebolo málo zákon o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci sa snažil prizdobiť novelou zákona o sociálnom poistení, a to tak, že vymáhanie pohľadávok by sa prenieslo na inú právnickú osobu deň po predpísaní poistného, teda v momente, kedy ešte nebolo a nemohlo byť právoplatne rozhodnuté o pohľadávke. Až na základe tlaku dokonca aj koaličných poslancov od tohto zámeru upustil. Čiže protežovanie šiestich DSSiek formou legislatívnych úprav, aby dosahovali čo najvyššie zisky bez ohľadu na to, aké úspory budú mať sporitelia–investori, a bez ohľadu na to či si vôbec za tieto peniaze dokážu kúpiť doživotnú rentu, pokračuje. Ale to pre pánov Kaníka a Mihála asi nie je podstatné. Otázkou pre mňa zostáva prečo?

V zákone inšpektorátom práce rozširuje pôsobnosť – mimochodom sú to tie isté inšpektoráty, ktoré Radičová a Kaník zdecimovali tak, že neboli schopné vykonávať svoje základné poslanie – inými slovami pridáva im robotu.

Robotu, ktorú bez dostatočného počtu odborných zamestnancov a materiálno-technického vybavenia nemajú možnosť zvládnuť. A už vôbec nie bez dostatočnej časovej rezervy a potrebných financií. Ibaže peniaze nepridáva ani zamestnancom ani na materiál a techniku. Iba na rovnošaty pre inšpektorov. Že by zase kšeft pre vyvoleného?

No a kde v uvedených novelách myslí na zamestnanca, posúďte sami: Zmierňujú sa sankcie za porušenie právnych predpisov zo strany zamestnávateľa dokonca tak, že život zamestnanca, ktorému vznikol pracovný úraz v dôsledku porušenia týchto predpisov, má cenu nie doteraz platných minimálne 33.000 EUR – niekdajších jeden milión korún – ale minimálne J E D E N  T I S Í C  EUR. Inak povedané život zamestnanca podľa ministra práce Jozefa Mihála má cenu slovom minimálne jeden tisíc EUR. Minister, nielenže likviduje kolektívne vyjednávanie – zákon o kolektívnom vyjednávaní, znižuje ochranu zamestnanca – Zákonník práce , ale vypustil aj pokutu do 100.000 EUR za nedodržanie záväzkov zamestnávateľa , ktoré mu – zamestnávateľovi – vyplývajú z kolektívnych zmlúv. A ministrovo odôvodnenie? Nuž stále to isté. Zníženie administratívneho a finančného zaťaženia zamestnávateľov a podnikateľov. Akoby ešte nestačilo, treba zrušiť aj poskytovanie rekondičných pobytov zamestnancom pracujúcim pri nadmernom hluku.  A dôvod, nuž neúčelnosť. Nie je predsa účelné prenášať finančné zaťaženie na zamestnávateľa. Nuž a koho podnikateľský zámer je napĺňaný?

Nie náhodou ten, ktorý ma podnikateľ a zamestnávateľ? Z uvedených noviel je znova a znova zrejmé, že minister Mihál je služobníkom predovšetkým pre podnikateľov a nie pre všetkých občanov Slovenska. A už vôbec nie pre 2.100.000 zamestnancov.